možno posledna...

Možno posledná ..... ..... už vyše dvoch mesiacov má Athos môj hanoverský farbiar problémy so zadnými končatinami . Dožil deviaty rok a plánoval som , že ešte aspoň dva- až tri roky mi bude verným spoločníkom pri poľovných radostiach. Prišlo to náhle a posledné týždne už len ťahá zadné nohy za sebou. Hlava aj srdce strašne chcú, ale nohy neposlúchajú. Žalostný to pohľad na psíka, donedávna plného temperamentu, chute do práce a sily. Po röntgenovom vyšetrení je zrejmé, že má poškodenú chrbticu , výron medzistavcovej platničky. Už som sa s ním v duchu lúčil, a aj vychádzky do lesa nemajú to svoje čaro – chýbal kamarát. Prežil som s ním množstvo úspešných dohľadávok aj kurióznych situácií a veru obohatil ma svojím psím životom a povahou. Druhý júlový spln som skúsil šťastie na diviačikmi rozoranej horskej lúke. Po krátkom podvečernom daždi, zavábenie pritiahlo na lúčku hľadajúceho srnčeka – vidliaka. Po deviatej dali o sebe vedieť aj diviačiky , občasným kviknutím a chrochtaním , boli však ďaleko. Nie a nie sa ich dočkať. Občas sadla hmla a pri odhalenom mesiaci noc hýrila striebristou harmóniou farieb. Dlhšie sa mi už nechcelo čakať, a tak , reku, idem im naproti. Potichu kráčam po lesnej ceste a v prevaľujúcej sa hmle vidím siluety diviačikov. Počkal som na jasný mesiac a na kus, čo stál na ceste , som vystrelil. Na nástrele bola svetlá farba. No na lúke zarastenej žihľavou a bodliakmi som rýchlo stratil stopu aj smer úniku. „ Athos by sa hodil“ Ráno o piatej som už bol znovu na mieste – farbu zmyl nočný dážď. Athosa som však naložil do voza, nech mi ukáže aspoň smer, veď ďaleko sa na predných nedoplazí. Podcenil som ho. Psík s vypätím síl sa vytrvalo plantal po lúčke, vošiel do rozsiahlej remízy husto zarastenej smrečinou, malinčím a množstvom vývratov. Tu sa mi občas stratil, až som ho stratil úplne. Vrátil som sa k nástrelu a čakám. „ Tú vzdialenosť nemôže zvládnuť“- veď tam a späť to bolo cca 400 m. zrazu z dolnej časti porastu počujem zreteľné šuchtanie. Athosa som našiel pri zhasnutom lanštiakovi, ktorého s radosťou trhal ( rana za lopatku – koniec pľúcneho laloku ). Neubránil som sa dojatiu z odhodlanosti a silnej vôle statočného psíka. Možno to bola jeho posledná dohľadávka ale mne sa vryje do pamäte ako jedna z výnimočných... PS. Trochu sa stav psíka zlepšil tak nech si užíva dôchodok ......