...na materinej duške

Od zimy je to v revíri akesi dramatické. Jelienky sa udržali pokope. No len čo začalo kopnieť , vlci dali o sebe vedieť. Aj po diviačikoch sa zľahla zem. Napätie a tichý nepokoj aký nastal, sme doposiaľ nezažili. Farmárom vlci strhli 4 ks dospelého dobytka neďaleko dediny. Na chovateľskej prehliadke sme mali dvoch jelienkov a jelenice z plánu lovu plnené vlkmi. Ale čo už, sú to ich jelene. Začiatkom mája , cez pravé poludnie , nám volali drevorubači, že ne lúke stojí silný jeleň a v stehne zahryznutý vlk - ten hneď odbehol. Skontrolovali sme okolie, ale nič. Na druhý deň mladý poľovník našiel v blízkom potoku čerstvo zlikvidované zbytky po jelenici a na druhý deň, už spomínaného jeleňa, cca 100 m nižšie po prúde. jelen bol načatý len v zadnej časti. Nechali sme všetko tak, nech už majú z neho úžitok. Nedotkli sa ho a jeleňa užili len muchy, larvy a o zbytok kadáveru sa postaral medveď. Po neviem koľkej prechádzke v lesnej časti revíru som sa rozhodol zájsť na polia k remizkám , kde som vlani videl srnca s parožkami ako koza. Od meandra z vrbín vyšli dva jelene šestoráky - dlho som ich pásol, až sa stratili v lopúchoch. Pomaly som sa aj ja pobral k železničnej trati, kde je nižšia tráva. Zrazu v protisvahu som zazrel stáť srnca. Kým stál spredu, nebol zaujímavý, no len čo sa otočil, už som vedel, čo je zač. Srnec vošiel do zárezu a po chvíli sa objavil na mojej strane. Smeroval si to rovno ku mne. stále však šiel na štich. Na vzdialenosť cca 50-60 metrov som ho hvizdom zastavil, pootočil sa a ........ . Radosť , smútok, úcta ušľachtilému zvieraťu pri poslednom hryze na rozkvitnutých lúkach pod majestátnymi horami. Pomaly sa zvečerilo a vôkol omamne voňala materina dúška.