diviačik

Po dlhom čase som sa dostal von spln bol za dverami tak som v pondelok večer obyšiel miesta s pravdepodobným výskytom diviakov, vo väčšine prípadov trávy vysoké po bradu nedávali nádej na úspech, ale neskoro zasiate žito vysoké nad členky sľubovalo možnosť niečo uvidieť.V utorok ráno som sa tam stretol z partiou troch lanštiakov, tak som sa rozhodol ísť skúsiť šťastie aj na druhý deň. O 4tej už sedíme s otcom na posede, ani nie po pol hodine vybehne z lesa diviačik, popri lese prejde asi 20 metrov a zmizne vo vrbine. Nedalo sa zodpovedne rozoznať či nemá prasiatka. Keď sa asi hodinu nič nedeje skúsil som trik čo mi poradil jeden starší poľovník. Zapískať na srnčiu vábničku hlas srnčaťa. Po cca. 20 minútach spozorujem pohyb v lese, diviačik ide priamo za hlasom srnčaťa. Rozoznávam že sa jedná o lanštiaka bez prasiatok. Už sa otáčam keď ma zbadá a ukryje sa vo vrbine. Už je preč, hovorím si, v tom asi na 30 metrov znova vybehne na pole, snaží sa rýchlo utiecť, v behu pálim ale minul som, diviak však zastal, ale to som už znova mieril. Rana 5 cm za uško ho už nikam nepustila. Ešte chvíľku sme posedeli a v tichosti znova prehrávali zážitok z posledných chvíľ. Po príchode k diviakovi mi otec poprial Lovu Zdar a odovzdal zálomok a vzdali sme poctu ulovenému diaviačikovi. Ďakujem Diane a sv. Hubertovi za ich priazeň a otcovi za podporu v poľovníctve.