popis: Keď som bol hodne mladší, ešte za života môjho starého otca sa stávalo, že na posedeniach pri ríbezľovom vínku zaspomínal na časy veľkej núdze počas druhej svetovej vojny. V tomto období dostať sa ku zbrani nebol žiadny problém a...Keď som bol hodne mladší, ešte za života môjho starého otca sa stávalo, že na posedeniach pri ríbezľovom vínku zaspomínal na časy veľkej núdze počas druhej svetovej vojny. V tomto období dostať sa ku zbrani nebol žiadny problém a aj napriek veľkému riziku otcovia zháňali potravu pre svoje rodiny aj v lese. Ako starý otec hovoril, v každej časti revíru mal schovanú inú pušku. Keď sme ho otravovali, aby nám povedal kde tú výzbroj poschovával, tak sa len usmial a odvetil nám, „Ja som už starý aby som sa trmácal do hôr a vy tie flinty aj tak nikdy nenájdete“. Nebol to určite ten skutočný dôvod. Určite nás nechcel vystaviť riziku nejakých problémov. Poľovnícke, či skôr pytliacke príhody starého otca, zasiali do mňa semienko. Toto semienko vyklíčilo o hodne rôčkov neskôr, až po smrti starého otca. Absolvoval som poľovnícky kurz a úspešne zložil poľovnícke skúšky a stal som sa tak regulárnym poľovníkom. Náš revír je skôr horským revírom a prevláda tu jelenia zver. Srnčej zveri je omnoho menej. Preto sme štyria nováčikovia v združení dostali možnosť uloviť iba dvoch srncov. Jedného srnca I. VT a druhého II. VT systémom kto prv príde, ten skôr melie. S čerstvou povolenkou vo vrecku som sa pobral skúsiť šťastie do Drozdova, kde som už ako malý chlapec často chodieval práve so starým otcom. Ráno sa pomerne rýchlo rozvidnelo a príroda sa začala prebúdzať. Operence sa predbiehali kto krajšiu nôtu vylúdi. Ani starým matadorom Milanovi a jeho kamarátovi Lacovi pekné letné ráno nedalo spať a tak sa išli poprechádzať po revíri. Stretol som ich cestou do Drozdova. Keď som im povedali na čo mám zálusk, tak mi Milan poradil, že najskôr na srnca môžem natrafiť v dolinke pod Uhliskom. Po týchto informáciách som sa teda vybral na Uhlisko. Dostať sa tam vyžadovalo prekonať širokú lúku s trávou takmer po pás ktorá bola výdatne zmáčaná rannou rosou. Mokrý ako myš som skontroloval prielohy okolo Uhliska, ale srnčia zver tam nebola. Vrátil som sa teda k pôvodnej myšlienke a to obzrieť si Drozdovo. A tak som sa vybral späť a opäť cez nepokosenú lúku. Ak som mal nejakú nitku dovtedy náhodou suchú, tak po druhej ceste lúkou to už isto nebola pravda a v topánkach som mal menší bazén. Po asi 200 metroch pochodu som sa dostal do terénu pripomínajúceho zanedbaný amfiteáter. Jednotlivé strmé medze akoby tvorili rady sedadiel a širšia lúčka pod nimi javisko s kulisami, ktorými boli drobné kríky šípok a hlohu. Tento priestor, otočený na východ, nebol porastený takou vysokou trávou, ale o to viac kvietkov tu rástlo. Ja som sa ocitol na najvyššej rade „hľadiska“ a predo mnou na „javisku“, vo vzdialenosti asi 80 metrov, sa pásol srnec. Okamžite som si sadol na zem vedľa malého kríka a ďalekohľadom zisťoval akého srnca to mám pred sebou. Nevysoké parožky mal vytlčené pekne dohneda, len špice svietili bielobou a ani na jednom kmeni nebola výsada. Srnec mal na ľavom boku fľak ešte zimnej srsti. "V takomto období by už mal byť celý prefarbený, najskôr to bude starší srnec", dumám. Opatrne som oprel pušku do pleca. V puškohľade sa mi objavilo telo srnca, ktorý pomalým krokom prechádzal pomedzi malé kríky smerom ku mne. Bol tak zaujatý výberom chutných rastliniek na raňajky, že ma vôbec nevnímal. Napriek tomu, že som mal obidve ruky opreté do kolien, hrot kríža puškohľahu mi okolo srnca poskakoval ako vyplašený zajac. Ten pochod vo vysokej tráve a vzrušenie z prvého výstrelu na trofejovú zver mi poriadne zdvihli adrenalín a roztriasli ruky. Srnec medzi tým prešiel od kríkov k prvej rade hľadiska a bolo mu vidieť len kúsok chrbta. Keď si odtrhol to správne sústo zdvihol hlavu a začal prežúvať. Ruka mi už po krátkom vydýchaní spevnela a kríž som držal, na srncovom krku. Napináčik spúšte som mal nastavený citlivo, takže som v prste pocítil len malý tlak a môj springfield prehovoril. Srnec mi okamžite zmizol z dohľadu. "Ja som ho trafil, určite leží pod medzou", blyslo mi hlavou. Pre istotu som však rýchlo prebil. Po chvíli som sa vybral na javisko za srncom, dohrať toto predstavenie do konca. Srnec ležal pod medzou a ako sa v reči poľovníkov hovorí zhasol v ohni. Výstrel samozrejme neušiel matadorom. Za chvíľu už boli pri mne a vystrojili mi prvú pasovačku na lovca srncov. Tento príbeh je súčasne spomienkou na Milana, ktorý už loví vo večných loviskách. zobraziť celý popis