popis: Zašiel som za hospodárom, hodil na neho smutné oči a posťažoval sa, „Na Nivách sa mi popred posed promenádoval slušný kanček a ja mám v povolenke iba prasiatko a lanštiaka“. „Máme povolených dvoch kancov. Tak choď do hory a stre...Zašiel som za hospodárom, hodil na neho smutné oči a posťažoval sa, „Na Nivách sa mi popred posed promenádoval slušný kanček a ja mám v povolenke iba prasiatko a lanštiaka“. „Máme povolených dvoch kancov. Tak choď do hory a streľ si ho“, prekvapivo ľahko sa mi kanček dostal do povolenky. V duchu som sa ale pousmial „Isto bude kanec na mňa čakať pred posedom“. Ale keď som už mal povolenku doplnenú o kanca, nepatrilo sa doma sedieť podaromnici. Keďže som neveril, že kanec bude na mňa čakať, tak som si zobral iba guľobrokovú kozlicu 5,6x52R/12. Veterinári vykupovali líšky na monitoring a mne jedna chodí po lúke na Nivách. Celodenná horúčava mala vplyv aj na zver. Až na súmraku vyšlo pár kusov vysokej a dva zajace. Nakoniec, keď už bolo toho svetla pomenej, sa na lúku čuduj sa svete vyvalil aj diviak. Motkal sa pred posedom vo vzdialenosti 100-110 m. Ani som neskúsil zamieriť. Na tú vzdialenosť strieľať po kancovi 5,6-kou je veľká nezodpovednosť. Nuž tak som ho pustil. Ale od vtedy som nosil so sebou do lesa iba springfielda – veď čo keby náhodou? O pár dní neskôr vyšiel diviak opäť, tento krát ale na opačnej strane lúky. Svetla opäť už nebolo veľa a bola to aj veľká vzdialenosť – cez 250 m. Nestrieľal som. V nedeľu ráno sa mi podarilo uloviť raritného srnca. S Mirom sme trochu posedeli, srnca rozobrali a znovu trochu posedeli. Tento krát aj so susedom v trojici. Večer som už do lesa radšej nešiel. Z toho posedávania ma akosi nohy prestávali poslúchať. No v pondelok so sa už do lesa vybral a ako inak s kamarátom Mirom. Celkom slušne sa ochladilo a tak bola nádej, že sa bude zver skôr ukazovať. S tou zverou to však nebolo veľmi ružové. Trochu skôr vybehli na lúku iba dva zajace. Svetla bolo čoraz menej a zver nikde. Napínali sme zrak k miestam, kde zvykol diviak vychádzať na lúku. Prvý ho zbadal Miro. „Tam ide, daj mu“ - koľko krát som už počul tieto slová z Mirových úst...? Letmý pohľad na diviaka, flinta do pleca a ťahal som pomaly s diviakom bodku na puškohľade. Diviak však nie a nie postáť. Zrýchlenou chôdzou neomylne kráčal do kukuričného poľa. Cmukanie do vzdialenosti 100 m nebolo asi počuť, preto som tlmene hvizdol. Asi bol nahluchlý, tak som hvizdol hlasnejšie. Opäť bez odozvy. Aj Miro chcel pomôcť, tak mi spoza hlavy nahlas zahvízdal, až začalo hvízdať v uchu mne. Mal som dojem, že po tom hvizde diviak ešte trochu zrýchlil. Keď som nechcel, aby sa mi stratil v poraste nad poľom, musel som vystreliť. Namieril som do najhrubšieho, kúsok potiahol dopredu a vystrelil. Diviak ranu neznačil. Nezmenenou rýchlosťou pokračoval do poľa, až sa nám stratil v krovinatom poraste. Bol to dobrý herec, mňa však neoklamal. Zreteľne bolo počuť plesknutie strely na telo diviaka. Udialo sa to o 20,55 hod. „To nebol malý diviak“ po chvíli ticha konštatoval Miro a spýtavo sa na mňa zahľadel. „Veru nebol“ potvrdzujem jeho slová. „To bude asi kamarát toho vlaňajšieho“ rozvíja tému vidiac problém s dohľadávkou. Pred rokom sa mi podarilo uloviť kanca, ktorý získal na prehliadke trofejí bronzovú medailu. Vtedy nám vyšli na lúku nad kukuricou spolu dva veľké diviaky. Ulovenému kancovi hodnotiteľská komisia stanovila vek na 4 roky. „Ak boli vtedy rovnako staré, tak tento bude o rok starší a o čosi väčší“, pokračujem v úvahách. Vybral som mentolku a začali sme cmuľkať. Netreba sa až tak náhliť za postrieľaným kancom. Moja malá baterka bola slabou výbavou na dohľadávanie kanca v lieskach či kukurici. Zavolal som synovi, nech donesie voľačo väčšie. Syn sa veru poponáhľal, netrvalo mu to viac ako pol hodiny. A tak vyzbrojený poriadnym svetlom sme sa pobrali na nástrel. Na tvrdej vysušenej zemi sme nenašli ani len zápierky, nieto ešte farbu, alebo strižky srsti. Tesne nad poľom s kukuricou je poľná cesta zarezaná do svahu. Dúfal som, že nejaké stopy nájdeme tam. Nemýlil som sa. Ako diviak skákal zo svahu, odvalil vysušenú hlinu na obidvoch stranách cesty. Miro okamžite zareagoval ako správny farbiar a hneď za cestou našiel farbu. Nebolo jej veľa, ale dala sa pekne sledovať stopa. Pred hradbou dvojmetrovej kukurice sme zastali a pozreli na seba. „Hádam by sa aj psík zišiel, nezavoláš niekomu?“, skúša Miro. „Kamarát je na dovolenke, ten nám nepomôže, musíme to zvládnuť sami“ vraciam Mira do reality. „Pôjdeme z nohy na nohu, budeme pozorne počúvať a baterkami presvecovať pomedzi riadky kukurice“ vydávam pokyny. Ja s flintou v rukách a malou lampou na predpažbí vchádzam do kukurice ako prvý. Miro s reflektorom sa nadal zahanbiť a pridal sa aj on. Dodržiavajúc odstup od seba tri štyri metre ideme každý z jednej strany pofarbenej stopy. Prekročíme jeden riadok kukurice, zastaneme, načúvame a svietime na každú stranu. Potom druhý riadok, tretí... Čím ideme hlbšie do poľa tým je kukurica redšia. Medvede, vysoká a aj diviaky ju poriadne zváľali. Pre nás je to výhoda, vidíme ďalej. Cupkali sme od riadku k riadku 50 – 60 m. Uvidel som ho ako prvý. Už bol zhasnutý. Padol mi veľký kameň zo srdca, keď som videl aký je ten diviak veľký a aké zuby mu trčia z rypáka. Našli sme ho o 23,15 hod. Bola horúca noc a bolo treba diviaka dať na poriadok nuž sme sa veľmi nezdržiavali. Pár dokumentačných fotiek a poďho do garáže rozoberať. Jeden z kolegov vydával dcéru a tak polovička diviačika išla jemu. Za unuváciu mi spokojný svadobný otec vtisol na druhý deň ráno do hrsti fľaštičku. Nechválil som sa mu, že pri rozrábke sme veru dve také zniesli zo sveta. Od hospodára som vyfasoval dve nové plomby s poznámkou „Lanštiaky a prasatá ešte môžeš, ale kanca už radšej hádam nie“. „Veď som ani neplánoval, jeden mi do roka úplne stačí“, priznávam sa. Nakoniec sa nepotvrdilo, že starší diviak je aj väčším diviakom. Diviak mal 5 rokov a bodová hodnota trofeje sa nakoniec ustálila na 108,70 bodu CIC. Takže tento krát to na medailu nebolo. Strieľal som na 80 m. Strela zasiahla diviaka na vysokú komoru a trochu viac dozadu ako by patrilo. Norma Vulkán 11,7 g však odviedla slušnú prácu a strela skončila pod kožou na druhej strane diviaka v tvare krásneho hríbika. zobraziť celý popis