Smrť na ktorú sa čakalo...

Už dosť psov sa mi premlelo cez ruky, nielen poľovných... S každým som zažil svoje víťazstvá, prehry, pády a opätovné stavania sa na nohy. Každý sa mi nezameniteľným spôsobom vryl do pamäti. Tak ako Nora, jedináčik, bojovník od začiatku, keď ostatní jeho súrodenci po narodení neprešli nemilosrdným sitom života. Sučka jazvečíka hrubostrstého, so svojou temperamentnou povahou až príliš podobná teriérom ma sprevádzala na mojich krivoľakých cestách životom niečo viac ako 4 roky. Určite to bol vlohovo najlepší pes akého som kedy mal, bohužiaľ mojou vinou, či skôr vynútenou zmenou života som to nedokázal celkom pretaviť do podoby, akú som sám chcel. Nikdy nezabudnem na iskru v jej očiach, ktorú mala vždy, všade a za každých okolností, aj vtedy, keď už asi aj sama vedela, že tento jej posledný boj je prehratý, že už jej nepomôže ani to povestné psie ´poviem, poviem´, ktorým by sa mi prišla vyžalovať... Začala začiatkom februára zrazu chudnúť, keď sa do toho pridali hnačky a zvracanie, hneď som tušil že je zle. Na klinike v ZA mi na týždeň spolu s jej infúziami a všemožnými liekmi dali nádej na prežitie, aj sa trošku pozviechala, no po pár dňoch to zase išlo dolu vodou - funkcia obličiek sa už ani po infúziách, špeciálnej diéte a antibiotikách neobnovila. V sobotu bol pekný deň, tušiac, že je to posledný krát, zobral som ju na chalupu na jej poslednú prechádzku, aby ju aspoň slnko a pachy zveri zohriali trošku na tele i duši. Užívala si to. Vedela... V stredu, keď som prišiel z poobednej domov som ju ešte zašiel o pol dvanástej pozrieť do pivnice, ticho ležala sama na mojom nátelníku, ktorý som jej dal. Pohladil som ju, posledný krát zazrel tú jej povestnú iskru v očiach a zhasol. Mama, zobudená na rev psov ju o dvoch nad ránom ešte išla skontrolovať - nebolo už treba... Ležala nehybne medzi jej matkou Hestou a psom Renom...