Líštička

V piatok ma navštívil kamarát. Nuž sme posedeli, podebatovali a aj pečienku potrápili. V sobotu pre zmenu sused zorganizoval zabíjačku. Nuž sme sa motali okolo mäsiara, aby to nemal také jednoduché. Aj sme pečienku popri robote trochu potrápili. Našťastie sa nám práce podarilo ukončiť o siedmej, tak bol čas aj na oddych. Po týždňovom pôste sa mi už aj do lesa žiadalo vybehnúť, tak som zavolal Mirovi, či nepôjdeme líštičky ponaháňať. Dohodli sme sa na ráno na piatu. Podarilo sa mi vstať, ale na nejaké dlhé vychádzky chýbala chuť. „Sadneme si na posed na Nivách“, vravím Mirovi. Nenamietal, dokonca to považoval za dobrý nápad, lebo v sobotu po obede tu videl pobehovať líšku. Kráčali sme po koberci starej trávy pokrytej bielou inovaťou, ktorý zdobili iba tmavšie myšacie chodníky, či čerstvo vyrytý krtkov chopok. 650 metrovú prechádzku do mierneho kopca na posed som v takejto mrazivej atmosfére zvládol bez ujmy. Bolo krátko po splne a mesiac dával ešte dostatok svetla. Napočítali sme v okolí cca 24 ks vysokej. Presne sa to nedalo zrátať, nakoľko sa kusy premiestňovali a toho svetla nebolo zasa až tak veľa. Pred šiestou som zbadal podozrivé tmavšie fľaky na protiľahlej strane doliny pod Dielom. Žeby aj tu bola vysoká? Tak sme sa na ne zahľadeli, že sme si ani nevšimli, ako sa do prostriedku lúky, vedľa posedu, dostala líška. „Daj jej“, začína sa dostávať do obrátok Miro. Líška striehla na myšku a tak bolo dosť času na zamierenie. Bola vo vzdialenosti 100 m a vonku už bolo dostatok svetla. Mal som obavy, po predchádzajúcich dvoch neúspechoch, či mi flinta nesie tak ako má. Obavy však boli zbytočné. Po výstrele líška padla a už sa nepostavila. Ako vidno z fotografie dal som ukážkovú desiatku. Predsa len to v tých dvoch predchádzajúcich prípadoch bola chyba mojich rúk. Alebo žeby starnúceho oka? 