Krásne ráno

Ráno o tretej ma zobudil náš dvojmesačný Miško. Po tom, ako som mu dal jesť a manželke v polospánku oznámil že idem do lesa, štartujem auto a utekám domov na Šuňavu. Po ceste som špekuloval kde pôjdem a nakoniec som sa rozhodol, že auto odstavím „Pri vierbičke“ za dedinou. Pred piatou som vystupoval z auta, vonku tma ako vo vreci. Po pravej strane na „Zadnom hrbku“ však počujem lomoz parožia. Idem teda tým smerom, vietor mám dobrý. Po nejakých 50 metroch pozerám na lúku. V ďalekohľade vidím čriedu vysokej, ale iba matné obrysy, ako sa ťahajú smerom k pieskovej bani a na „Košariská“. Idem teda za nimi. Ráno je mráz, ako kráčam po zamrznutej lesnej ceste mám pocit, že ma musí byť počuť až do dediny. Skúšam to teda po lúke. Nie je to však lepšie, a tak sa vraciam na cestu. Pozerám spoza stromov na lúku a zrazu mám jelenicu s jelenčaťom na nejakých 70 m. Som však zadýchaný, v tej tme dobre nevidím a po založení pušky do palice je mi jasné, že to nebude na istú ranu. Vyriešila to za mňa nejaká jelenica z čriedy, ktorá brechla a už boli preč. Idem teda za nimi ďalej. Pri pieskovej bani znova kontrolujem lúku, nevidím však nič. Medzitým sa pomaly rozvidnieva. Prešiel som cez dolinku a zrazu pozerám na dva kusy srnčieho. To odbieha rovno k „mojej“ čriede vysokej. To nebude dobré... Spoza kopčeka vtom vykukla jelenica a pozerá rovno na mňa. Stojíme od seba nejakých 150 metrov a pozeráme sa na seba bez pohybu asi 5 minút. No večnosť. Nakoniec však k nej prišlo jelenča a spolu pobrali sa za kopček. Rýchlo sa ponáhľam k remízke. Črieda je už na Košariskách. Je tam asi 25 až 30 kusov. Rozhodujem sa prejsť cez lesík až k posedu. Rýchlym krokom som prešiel lesíkom, prídem na okraj lesa a čo nevidím. Na lúke dva jelene, obidva silné korunové. Štvrtú vekovú už máme odstrieľanú... Zrazu sa objavil tretí jeleň. V ďalekohľade vidím na ľavej strane vidlu, odhadujem ho na 4 až 5 rokov. Puška ide z pleca, odisťujem, mierim. Jeleň stojí pekne bokom, ale pozerá sa na svojich dvoch spoločníkov a hlavou si zakrýva komoru. V momente ako sa otočil a odkryl komoru padá rana. V puškohľade vidím, ako jeleň trochu zohol predné nohy, otáča sa a odbieha s ostatnými preč. Beží však viditeľne pomalšie ako ostatní a viac nevidím, lebo mi výhľad zakryli stromy. Hodinky ukazujú 6:05. Nasleduje cigarka a rozmýšľanie nad čudným znakovaním. Po desiatich minútach vychádzam a lúku. S obrovskou radosťou vidím, ako jeleň leží na lúke asi 70 metrov od nástrelu. Prichádzam k nemu, skladám z hlavy čiapku... Na vstrele vidím spenenú farbu z pľúc. V duchu ďakujem nášmu patrónovi Sv. Hubertovi, zakladám plombu, zálomky a celý natešený volám domov otcovi nech príde aj s vozíkom. Lovu zdar!