popis: Ráno ako každé iné; maličká zmena oproti predošlým predsa len nastala; dnes to máme bez hmly a hustej oblačnosti. V duchu si hovorím, snáď sa počasie umúdri a a jelene zmenia svoj laxný prístup k tohtoročnej ruji... Z môjho zamysl...Ráno ako každé iné; maličká zmena oproti predošlým predsa len nastala; dnes to máme bez hmly a hustej oblačnosti. V duchu si hovorím, snáď sa počasie umúdri a a jelene zmenia svoj laxný prístup k tohtoročnej ruji... Z môjho zamyslenia ma preruší ručanie jeleňa v diaľke predo mnou; kľudne si ruč; ešte mám minimálne polhodinu čas, kým tou mojou foto-technikou niečo ako-tak odfotím. Krok po krôčku sa približujem , zas sa zahĺbim do svojich jeleních uvažovaní a premýšľam. Čo vlastne ženie, presne ako mňa, každé ráno tisícky prívržencov cechu Hubertovho do hôr? Čo nás núti bdieť, keď ostatní ľudia dospávajú svoje sny? Čaro jelenej ruje ! Byť aspoň na chvíľu súčasťou tohto majestátneho divadla prírody; prežívať letmé jelenie stretnutia, keď sa človeku zastaví krv v žilách... Obyčajný človek, bez štipky tej povestnej „zelenej krvi“ to nikdy nepochopí... To už ma drgá Marek: „aha tam je“. Síce je ešte šero, no pred nami sa zjavil mladý jeleník, ktorý si poctivo strážil tú svoju jeleničku. Urobím pár cvakancov, keďže svetlo na dobrú fotku stále nie je. Čakáme čo sa bude diať, ďalej... Rozvidnieva sa; to už jeleník ručí z kraja lúčky, bude zaťahovať do mladín. My ideme ďalej; na rúbani kde sme niekoľko dní pred tým vídavali veľkého jeleňa je dnes akosi ticho, no z miest pod ňou sa ozýva pravý jelení koncert. Počúvame, rozoznávame hlasy 5-6 jeleňov. Je vybraté ideme pod rúbanisko. Prejdeme zo 100 metrov dole zvážnicou, zbadám pohyb, mladý šestáčik nás ma ako na dlani; reku stojme, no Marek akosi nedbá, schádza na cestu a pred ním sa zjavuje náš vytúžený jeleň, starý 16- torák, ktorý snami opäť vypiekol... Marek mi len dokumentačne ukazuje, o čo sme prišli. Troška znechutení sa púšťame ďalej skúsiť šťastie nižšie, v hustej žrďkovine pod nami stále ručí zaujímavý hlas, ale ako k tebe? Čakáme, keď sa na kraji objaví pekný, chovný 8-9 ročný 14- torák, pár krát zaručí a znova zaťahuje do nepreniknuteľnej húštiny. My sa púšťame nižšie, kde je ešte stále akosi „rujnô“ . Fajn, doteraz nám to spolu nevychádzalo, delíme sa, ja hore rúbaňou za jeleňom, on dole zvážnicou ďalej, síce v to ráno jelene ručali do obedu, no viac sa mi nepodarilo zazrieť žiadneho, podobne aj Marekovi. Stretávame sa až hore pri aute a dohadujeme sa na poobedie, o 15:00 vyrážame. Poctivo čakám Mareka už od trištvrte na tri, akosi mešká; nevadí. O 15:15 vyrážame do terénu, ideme skúsiť šťastie znovu spolu. Vyberáme sa do inej časti, kde sa nám pred týmto krásnym večerom nedarilo. Stále je ticho, troška znechutení stále stúpame do kopca. Po polhodinke sa čosi pod nami ozvalo, keďže máme namierené inde nevenujeme tomu veľkú pozornosť, ale človek mieni a príroda mení... Za necelých 5 minút odkedy sme začuli prvé nesmelé „aoúú“ sa pod nami rozbehlo niečo o čom som dovtedy len sníval. Na necelom pol hektári ručí zo 5 jeleňov. Je rozhodnuté, meníme plány a schádzame dole starou cestou. Počujeme akési čudné klepnutie parohov a bolestivé zamrmlanie, predpokladáme že hlavný jeleň odháňa bočného. To už sa ja zameram na pravú stranu, Marek akosi hľadí stále na ľavo. Šepkám mu: „aha jeleň“, on nevníma a dvíha foťák. Pozriem v ľavo tiež jeleň. On fotí vľavo, ja vpravo, jelene miznú. Dívam sa na neho, on na mňa, bez slov sa poberáme ďalej. Ja idem prvý on za mnou, stále ručia dva jelene asi 10 metrov od seba. Približujeme sa krok po krôčku. Zbadám jelenicu, stojím vyberám si miesto a čakám. Marek stojí vedľa mňa a spustí fotokanonádu. Dívam sa čože tak vehementne fotí; spoza mladého smriečka vychádza jeleň, vedľa neho ďalší, očividne mladší ale o to drzejší. Ručiac okolo seba pochodujú, ani nedýcham, prejdú pred nami vo vzdialenosti necelých 20 metrov a pustia sa do seba. Pretláčajú sa, starší z dvojica ma mierne na vrch, no vôbec to nie je tak jednoznačný súboj, akoby sa očakávalo. Jelenica nás medzitým samozrejme zbadala a odbehla. Za ňou sa pobral aj jelene.. dopadlo to akosi divne, no nevadí ... Je ticho, stále je dobré svetlo tak sme sa dohodli že skúsime ísť ďalej. Po zhruba 300 metroch, opäť ručí jeleň, znova iný. Urobíme zopár fotiek a poberáme sa ďalej, znova sa dostávame k jeleňom no už je šero, nejde zaostriť, tak sa stáčame nazad. Po ceste k autu ešte vidíme zo 3 jeleňov, žiaľ už fotiť nešlo. Takto v skratke prebiehal doposiaľ ten „najrujnejší“ deň v mojom živote  zobraziť celý popis