Večný osmak

V ten večer ručal celý les. S kamarátom Rudim sa nám podarilo "našoulat" k rúbanisku, na ktorom nás čakal nádherný výjav z jelenej ruje, aký dokáže pripraviť len príroda sama. Jeleň reval ako najatý, obháňal bočného šesťtoraka, ktorý neúnavne skúšal svoje štastie a zaroveň nespúšťal oči z obďaleč, kľudne sa popásajúcich jeleníc. Po čase sa nám konečne vyblatoval a z mojích úst zaznelo tiché "strielaj, lepšie už nebude" Po rane jeleň znakoval komorovú ranu a rozbehol sa k nám. Zastal na štich a obzeral sa, nasledovala obligátna otázka, mám ešte strielať? Ale to už som videl ako sa jeleňovi z boku valí prúd krvi, tak ho upokojujem, že netreba je to dobré. Následne jeleň znovu popobehne a asi 40m pred nami naposledy skláňa hlavu a zhasína. Zmocňuje sa nás eufória radosti a ja klepem po pleci poriadne roztraseného lovca s úprimným LOVU ZDAR