popis: V ten večer som nemal moc času a tak sa mi podarilo odchádzať do revíru pomerne neskoro, aj z toho dôvodu som si vybral posed ku ktorému to nie je až tak ďaleko. V chvate som sa zapísal do knihy návštev revíru a už som tlačil pedál a�...V ten večer som nemal moc času a tak sa mi podarilo odchádzať do revíru pomerne neskoro, aj z toho dôvodu som si vybral posed ku ktorému to nie je až tak ďaleko. V chvate som sa zapísal do knihy návštev revíru a už som tlačil pedál až k podlahe, aby som bol čím skôr v lone lesa. Po zastavení vyberám z auta všetky veci a k nohe dávam mladého farbiara. Zaberám veľkými krokmi chodníkom k posedu, avšak pri dosiahnutí horizontu sa zastavujem a prehliadam lúky, na ktorých je už pomaly viac náletových drevín ako trávy, pretože sa už viac rokov nekosia. Ako sa tak rozhliadam, zrazu zbadám pod zeleným dáždnikom staršieho jeleňa, avšak než ho stihnem prečítať odskakuje, samozrejme som mal od rýchleho tempa úplne zarosené okuliare. Avšak smerom ku mne, tak ho aspoň letmo prehliadam a potom pár skokmi hneď do remízky kde sa mi stráca. Premýšľam čo ho mohlo vyrušiť, a či to náhodou nebol jeleň ktorého som poznal už z vlaňajška, lenže keď vlani prišla doba odstrelu akoby sa prepadol. Vlani som ho už v duchu pochoval, predpokladal som že ho ulovili v niektorom susednom revíre. No na jar ho videl kamarát a v potom už takmer dorasteným parožím aj ja, mal jednoznačný poznávací znak a to rozdvojený nadočník. Takto zahĺbený do myšlienok som pomaly prišiel k posedu a vyliezol som naň aj so psom. S hlavou plnou myšlienok na predošlé minúty a tie otázky, bol to on, nebol, čo ho zradilo, sa tak rozhliadam po prírodnom divadle v očakávaní, aké bude dnes predstavenie. O malú chvíľu sa všetky moje nejasnosti postupne vyjasňujú. Z miesta odskoku z hlukom vychádza lanštiak, pomaly po rýpava, prechádza z pod jedného ovocného stromu k druhému. Pod chvíľou sa mi stráca a objavuje, keď tu zrazu počujem lomoz, avšak nevidím ,,vinníka“ avšak za malú chvíľku ho už vidím. Dych sa mi zastavil, srdce mi skoro z hrude vyletelo, snáď aj ruky sa mi rozklepali, keď som prezrel cez sklo lámača konárov, bol to on, aj keď nie s dlhým avšak pomerne hrubým parožím a slušnou rozlohou. Lenže ako na potvoru mu raz trčala iba hlava, potom zadok a chvíľami ho nebolo vidieť vôbec, iba počuť. Pušku som chytal do rúk toľko krát, že by sa to už mohlo považovať aj za fitnes. Ale čo bolo najhoršie dochádzalo mi svetlo a pomerne rýchlo sa šerilo, snáď sa už aj Diane a Hubertovi uľútostilo môjho trápenia a takmer v hodine dvanástej vyšiel jeleň z kríkov von. Ponúkol mi šancu na výstrel, ktorú som využil, výstrel prerušil ticho a plamene vyšľahli z hlavne do šera večera. Po rane som nevidel jeleňa ani značiť, ani odbehnúť v dôsledku zdvihu hlavne. Po povinnej 15 minútovke schádzam z posedu a pomerne presne prichádzam na nastreľ, kde nie je absolútne ničové nič. V duchu neistota, chodím hore dole a nič. A tak nasadzujem na stopu mladého farbiara, pre ktorého je to prvá reálna stopa, prechádzame cez lúčku k remízke kde leží on, môj kráľ. Zo srdca mi padá kameň a okamžite nastupuje obrovská neopísateľná radosť. Nasleduje vzdanie úcty, na chvíľu si sadám a rozjímam nad prežitým, avšak ešte stále to nedokážem spracovať a pripadám si ako v sne. Ďakujem Diane, Hubertovi a všetkým okolnostiam ktoré stáli pri mne a bol mi umožnený tento výnimočný zážitok. zobraziť celý popis