Inštink psa je silný!

Všetci to poznáte, keď je na rannej prechádzke tak krásne a domov sa vrátiť je ako za trest. Spoločne sa na seba pozeráme, no otec bol rýchlejší. "Spravme synku tento borovicový štvorec! Postavím sa dole a ty to prejdi z vrchu." Pár metrov v riedkych borovičkách a už počujem pred sebou hrubé oznamovanie. Viem, že pes nejde na kontak a pri takej práci je streľba jednoduchá. Rytier v čiernom zbroji sa objaví ani nie desať metrov predo mnou a nekontaktného hrdinu tohto príbehu registrujem v dostatočnej vzdialenosti od nebezpečných zbraní a zároveň strieľam. Z borovíc som vybehol troma skokmi a v hrubom lese so srdcom v krku a tepom vyšším ako, veď viete akým, už aj idem do kľaku a hľadám kana v kríži. Čo nevidím? On si kľudným krokom v sprievode psa vykračuje. Nestrieľam, pretože kríž neviem podržať ani na stotinu, aby som trafil! Som kľudný, GPS má dnes premiéru a psa si natoľko poznám, že ak je len kúsok farby, ktorú som vôbec nenašiel, tak ho nenechá. Nasadáme do auta a určujem cestu podľa geniálnej veci akú kedy vymysleli. Svažnicou sa dostávame na hrebeň a zároveň hranicu revíra. Teraz nastupujem ja, kričím, búcham s dverami a prízvukujem otcovi: "Hneď volaj susedom!" Signál ukazuje státie o vzdialenosti necelých 400 metrov. Čakám a vydychujem už asi 20 min pri mladine, kde pes vytrvalo hlási. Ticho! Hneď na to znovu hlási, ale na spodnom okraji mladiny, kde dobieham neskoro a diviak je už v hrubom lese. Na moje prekvapenie zastal a ja neváham ľahnúť na zablatenú svažnicu, napinačík a rana diviaka zastavila v ohni. Po príchode k ulovenej zveri som zistil, že moja prvá rana ho ani neškrabla. Ale prečo ostal pes s ním tak dlho som skúmal, až pokiaľ som nezbadal starú, krásne zhojenú, aj keď s veľkým hnisom, ranu na prednej nohe. Zas a znovu sa potvrdili schopnosti a inštink našich hrdinov! Farbiarom zdar.