Ako na nový rok...

Premáhajúc zívanie znudene hľadím z okna do hustého mrholenia, no ako sa postupne voda mení na mokrý sneh, začína stúpať i moja nálada a chuť vyraziť do revíru! Maminka na moje nevýrazné „…hádam sa pôjdem na chvíľu prejsť…“ sledujúc telku s povzdychom skonštatuje „Ako na nový rok, tak po celý rok“, čo pochopiteľne beriem ako súhlas a už o päť minút sadám do auta. Tuším, že čím vyššie, tým bude viac snehu. Odbočujúc do doliny spokojne sledujem narastajúcu snehovú pokrývku. O chvíľu už bez vážnejšieho loveckého plánu, no veselo stúpam bočnou dolinkou hrubou jedľovo-bukovou horou k rozsiahlym hustým mladinám v jej závere. Kúsok pred hrebeňom na značnú diaľku registrujem pohyb a vzápätí ďalekohľadom sledujem menší rúdlik vysokej pokojne zberajúci bukvu tesne pred rozsiahlym komplexom mladín. Prezerám kusy a hľadám nejakú parohatú hlavu I. VT vhodnú na odlov, no všetky „medziušné priestory“ v zornom poli sú bez parožia. Po jelienkoch a ani diviakoch niet ani stopy, tak len odkladám pušku a pokojne sledujem holú, žírujúcu popod košaté buky. Po chvíli ma však upúta samotné jelienča bokom od ostatných. Pri pohybe zjavne nedostupuje na pravý predný beh a opiera sa oň len keď pokojne pasie. Zameriam naň svoju pozornosť a podrobne cez optiku skúmam čo je vo veci. I na značnú vzdialenosť rozoznávam tesne pod kolenom stenčené miesto a hneď pod ním výraznú hrču ako dve päste. Po hodnej chvíli úvah sa nakoniec rozhodnem, že ho odlovím. Založím motyčku do dvojnožky, odistím, no v optike vidím len zrkadlo. Čakám, kým sa jelienča otočí na blat. Začína sadať hustá hmla a viditeľnosť sa každou minútou zhoršuje. Nakoniec sa bambi otáča šikmo odo mňa. Už neváham, naštechrujem, krížik založím na koniec hrubého krku a ...buch! Po rane sa na moje prekvapenie pohla hora! Zo 20 kusov vysokej roluje rovno na mňa. Kde sa tam zrazu vzali netuším! Prebijem a sledujem miesto kde stál lovený kus. Nič! Len biely sneh. Vlčím pohľadom v rýchlosti prezerám poplašené jelenice znepokojene klusajúce pár metrov odo mňa, či nie je medzi nimi nejaká postrelená. Tiež nič! Po chvíli je hora prázdna. V ďalekohľade hľadám buk s dvoma šikmými žltými pásmi označujúcimi približovaciu linku, ktorý som zaregistroval v puškohľade tesne pred výstrelom. Po pár desiatkach metrov mi padá kameň zo srdca, pretože v zasneženom bukovom zmladení konečne rozoznám padnuté jelienča. Rana našťastie sedí ako „riť na šerbli.“ Na prednom behu má pod kolenom (zrejme po guľovom štrajchu) zhrubnutú, zapálenú a hnisajúcu hrču zdureného väziva. Pár fotiek ... balím fidlátka... a nový rok pred nami :) LaLZ!