Dva týždne v divočine ...

Čajník ako dymiaci rušeň mi naznačuje, že je čas na rannú kávu a pomaly sa pobrať na ranný pirš. Som už druhý týždeň v milovaných horách na veľkom predstavení menom jelenia ruja. Osem dní je za mnou v ktorých sa striedali rána menej úspešné s večerami naopak úspešnými. Vernou partnerkou na zablatených prtiach je mi vytrvalý dážď, ktorý po toľkých dňoch už ani nevnímam a beriem ho ako nutné zlo, s ktorým som sa naučil žiť. Prevaľujúca sa hmla je mi niekedy pomocníkom, milosrdne ma zakrýva cestou za opatrne ručiacimi jeleňmi. S nepriaznivým počasím, nestálym vetrom zdolávam niekoľko fatranských býkov z ktorých sa buď vykľujú chovní obojstranne korunoví krásavci alebo mladí fičúri opatrne berúci pach rujnej lane a márne sa pokúšajúci vydať zvuk, ktorý síce počujú ale napodobniť ho ešte nedokážu. Je dvanásť hodín čas obeda a s Romanom vyťahujeme po dva rohlíky a paštiku a zároveň zaťahujeme ako jeleň medzi zakrslé smrečky ku krátkemu odpočinku. Je čas sa rozhodnúť či sa z ranného piršu vrátiť do chaty alebo veriť slniečku nesmelo vykúkajúcemu spoza sivého mraku že ostane a spríjemní nám oddych na horskej poľane. Neďaleké obedné zaručanie odpočívajúceho jeleňa ma v momente presvedčilo a spolu s Romanom sme si ľahli a čoraz odvážnejšie septembrové slnko nás pomaly uspávalo ... Deň pomaly ostarol, tiene sa predĺžili a my počúvame hlasy ktoré poznáme. Chovný dvanástorák sa pohol za laňami za sprievodu dvoch beihirshov. Z druhej strany sa necháva počuť mladý osmorák s tromi slečnami, ktorý odvážne odpovedá silnému hlasu niekde z Borišovca. V tom ma Roman upozorní na ostré zaručanie spoza hrebienka. Jeleň ťahá však šikmo od nás a mne nič neostáva len založiť ručadlo a dúfať, že budem hodný jeho pohľadu. Po mojom hlase jeleň zastal výhražne zaručal a začal sa pomaly približovať. Mauser opretý v lieskovej palici a Romanov triéder na očiach spoločne čakali čo sa vytiahne. Jedna lodyha ukončená len špicom marí sa mi tam kratučká výsada, druhá ukončená malou vidlou. Kmene krátke so zrelými očnicami a operákmi. Zavalité šedivé telo jeleňa zastalo a pátra po svojom narušiteľovi .Neváham, jemná bodka na jeho lopatke už netrpezlivo čaká na môj ukazovák, ktorý dá povel spúšti. Po rane sa jeleň láme v ohni a padajúc nám mizne za hrebienkom spoza ktorého vyšiel. Únik nepočujeme tak by to malo byť dobré, myslíme si. Horúčka nás oboch opantáva, kolená nám skáču a zrýchlený dych nám nedovolí rozprávať. Genius loci je všade a my rameno pri ramene vychutnávame atmosféru, kedy ešte nevieme, ale len tušíme... Je čas postaviť sa a opatrným krokom nahliadnuť za horizont. Zhasínajúci jeleň s prednými behmi zarazenými pod padnutým starým smrekom vie že sa jeho čas naplnil. Len naše pohľady a krkavce zlietajúci sa na guľovú ranu sú svedkami, ktorým bolo dopriate. Ešte dlho sedíme a debatujeme o veciach medzi nebom a zemou a len mesiac nám robil spoločnosť keď sme sa s hlavou na pleci vracali z ranného piršu k priateľom na chatu, ktorí nás už netrpezlivo čakali. Lovu zdar priatelia.