popis: Ešte aspoň hodinku - škomrem v spacáku, ale bôžik ranného vstávania mi sedí na hrudi a drzo sa škeriac mi naznačuje že nič nevyjednám. Tak dobre keď inak nedáš, ale mohol si byť aspoň raz ústretový, myslím si v duchu.Včerajšie...Ešte aspoň hodinku - škomrem v spacáku, ale bôžik ranného vstávania mi sedí na hrudi a drzo sa škeriac mi naznačuje že nič nevyjednám. Tak dobre keď inak nedáš, ale mohol si byť aspoň raz ústretový, myslím si v duchu.Včerajšie dlhšie posedenie u kamaráta v miestnom penzióne mi nasadilo vlak do hlavy a pískajúcu lokomotívu v nej nie a nie utíšiť.To sú tie kapurkove, tie, ktorých je vždy viac ako keď sa ešte sedí za stolom.Kamarát Maroš je na tom jasne lepšie, lebo už počujem praskať oheň v krbe a nalievať vodu do čajníka.Vidina teplého čaju mi dodáva silu a po krátkom boji so spacákom už sedím za stolom a vo dvojici pijeme blahodárny teplý mok.Dobre naladená hlásateľka v rádiu hlási pol siedmej a po krátkej porade rozhodujeme, že preveríme spodné partie nášho revíru.Maroš vystupuje už v hlavnej doline a piršujúc chce prejsť jednu z bočných doliniek.Ja sadám do auta a idem o dolinu vyššie, kde sa s mojím približovadlom pokúsim dostať po zvážnici pokiaľ sa mi bude dať.Či mi to sneh dovolí je otázka, na ktorú ešte neviem odpoveď.Samuraj však ochotne vkĺzne do hlbokého snehu a bez vačších problémov asi po kilometri vystupujem.Sneh bez zradnej škrupinky tlmí moje kroky a ja so záujmom čítam knihu lesa, ktorej obsah mi šifrovane prezrádzajú nočne stopy zveri.Vidím stopu líšky, ako sa k nej po chvíľi pridá o niečo vačšia.Lišiak zavoňal fenku a nasleduje ju myslím si.Skupina vysokej sa zdžala v bukovom nálete a obhryzené končeky konárikov prezradili miesto ich skromného hodovania.Čítam veľkú stopu vlka idúceho v stope srny, ktorá slabo farbí.Kúsok svalového tkaniva na bielom snehu mi prezrádza že dnes nebude mať dobrý deň.Ja ho tiež nemám ale samozrejme mojou vinou.Zastavujem sa pri bukovom trojáku a hľadím do miest kde som pred pár týždňami chybil prasa.Registrujem pohyb z mladiny a už vidím laň s telaťom ako pomaly postupuju pod zvážnicou, na ktorej stojím.Ďaľekohladom ich sledujem idú v kľude, bachory majú plné, určite idú od dolného senníka, ktorý sme včera už tretí krát naplnili voňavým senom.Prešla snáď minúta a další pohyb z mladiny mi už podáva do rúk guľovnicu.Bachyňa a tri prasce ťahaju poniže vysokej a skupinku čiernej uzatvára lanštiak tmoliaci sa pomedzi buky hľadajúc niečo popod zub. Naťahujem mausera a vyberám si jedného z troch dorastencov.Kríž puškohľadu púšťa vodiacu diviačicu aj prvé prasa, druhé ale už nie ... Po rane diviak značí guľu vzadu a ja viem že som málo predsadil.Utíchajúcu ranu vystrieda kvičanie prasaťa streleného na kríže.Do toho sa zo spodnej zvážnice dva krát ozve Marošova puška a ja tuším že máme o program postarané.Krátky telefonát po dlhšom hľadaní signálu hovorí že Maroš strelil lanštiaka a pri záchrane svojho života, keď sa z bučiny naňho vyrútila ako lokomotíva z tunela bachyňa s prasatami, mu pri odskoku z jej dráhy vyšla nechcená rana.To by bolo keby som ešte aj ja dohľadal... V kútiku duše som veril že to nebude žiaden problém, ale Sv Hubert mal so mnou iné plány čo som o chvíľu zistil ... Z nohy na nohu zostupujem po prudkom svahu na nástrel.Nachádzam spústu stôp od diviakov, podryté pne z ich nočnej návštevy svietiace svojou čiernotou na bielom snehu.Chodím po nástrele ako Matej v kukurici nedokážem však nájsť kvapku farby a únikovú stopu v spleti iných, nedokážem vyselektovať.Posúvam sa nižšie, kde predpokladám menej stôp a prvú farbu.Nič... Začínam byť trošku nervózny a sediac na pni sa upokojujem.Pod sebou snáď na 50 metrov vidím červenú škvrnu a v optike jasne rozoznávam farbu.Len koho je to farba ? Určite Marošova, je to už kúsok nad spodnou zvážnicou a aj brázda snehu svedčí o tom že tam bolo ťahané.Nevadí,idem sa na ňu pozrieť zídem dole a začneme už vo dvojici ešte raz a precíznejšie moju dohľadávku.Prídem k spomínanej farbe ale ľudské stopy od nej nevedú.Naježil som sa ako foxteriér a dal som sa po stope môjho diviaka.Farba na obe strany časté pády v strmom svahu a dráha úniku stále dole mi našepkávali, že to bude dobré. Ale čerta starého dobré ! Po sto metroch sa prasa odrazilo z járku do prava a vrstevnicou unikalo do bezpečia.Po tristo metroch keď som videl že čoraz menej farby smeruje do smrekovej mladiny som dohľadávku pozastavil a volal kamarátovi nech príde so svojími farbiarkami pomôcť.Diviak evidentne chytil druhý dych a budú potrebné psy.Schádzam na spodnú zvážnicu a idem oproti Marošovi,ktorý už ťahá svoju korisť.Znova si povieme čo sa vlastne udialo a spoločne ideme k senníku kde sa máme o pol hodinu stretnúť s Jankom a jeho farbiarkami.Nohy sa mi už triasli ako ratlíkovi a tak dúšok slivovice bol viac ako potrebný.Janek so sukami prichádza presne a ja mu vysvetľujem situáciu, skrátka všetko čo psovod potrebuje vedieť. My dvaja s farbiarkami sa vraciame naspať, Maroš ostáva a bude sa riadiť podľa psov kde budú hlásiť. Poslednú farbu mám riadne označenú a tak ju bez problémov nachádzame.Suky po krátkom overení stopy zaberú a vrstevnicou postupujeme.Diviak ide stále bokmi nestúpa ale ani neklesá do hlavnej doliny.Po dalších 200 metroch som zmrzol, lebo vidím ako suky nabrali smer do prudkého kopca.Zle je - hovorím si,Ťažko zranené zviera málokedy respektíve nikdy neťahá do kopca pokiaľ tam nemá bezpečné útočisko.My sme však v hrubej hore a nabližšia mladina je daľeko.Jankooo máš farbu ? Nie nemám - odpovedá. Postoj chvíľu overím či sa ti suky neodrazili po čerstvej, ale nepofarbenej stope diviaka - hovorím. Aj tak bolo ... Čerstvá stopa ich na moment pomýlila ale jasná farba smerujúca stále po vrstevnici mi opať dala nádej že to nie je beznádejné.Míňame senník, miesto nášho stretnutia a diviak zrazu mení trasu na hlavnú dolinu.Na zvážnici ostávam a Janko pokračuje prudkým zrázom k dolinovej ceste, kde mi zahlási či diviak presadil cez dolinu alebo zostal v potoku. Po chvíli počujem že presadil a teraz bude minuta pravdy či má dosť síl uniknúť do bokov, alebo ho dostihneme .S Marošom skáčeme do vitary a ideme dole pokračovať v dohľadávke.Na mieste rýchlo vystupuje ja sa snažím niekde zaparkovať čo je pre mantinely pri ceste trošku problém.Maroš sa vracia k autu a niečo gestikuluje.Janko strielal - hovorí s úsmevom. Znova nasadáme do auta a ideme smerom dole dolinou a snáď po 100 metroch vidíme ako Janko so sukami stojí nad zhasnutým diviakom.Môj výdych uvolnenia mi totálne zarosil čelné sklo, vystupujem z auta a so zdvihnutými rukami utekám smerom k mojim štvornohým dohľadávačom. Neviem koho mám skorej vystískať od šťastia.Poďme však ku koncu dohľadávky, pri ktorej som vlastne nebol.Diviak po presadeni zvážnice zišiel na hlavnú dolinu, kde zostal v potoku.Tam ho zdvihli dvaja turisti a ešte z posledných síl prešiel na druhú stranu, kde si ľahol pod smrekový vývrat.Tam ho našli farbiarky a aj keď sa pokúšal uniknúť nemal už šancu.Moja rana pre úplnosť príbehu bola zhora na zadnú časť chrbtice, kde projektil načal jeden stavec nie však tak že by porušil miechu a tým znehybnil diviaka.Bola to v podstate len taká "lepšia šuchta", ktorá diviakovi dovolila ešte unikať cca 800 metrov. Jankova rana bola bodkou, ktorá skončila náš ranný pirš pôvodne myslený ako zdravotná prechádzka.Jáger mieni ale Svatý Hubert mení, dovolím si parafrázovať známe slová a už sa teším na dalšie zaujímavé príbehy, s ktorými sa rád s Vami podelím. Lovu zdar priatelia ... zobraziť celý popis