Choď napred, stretneme sa tam !

Hoci líščia sezóna vrcholí, mne sa „ako vždy“ nedarilo. Snehu bolo v decembri u nás len málo, pár centimetrov sa stihlo skôr roztopiť, ako som sa vychystal vôbec von. A bez snehu ? To nebolo ono, a okrem divej mačky, kuny lesnej a cyklistu sa mi nepodarilo v decembri privábiť nič. Musel som počkať na sneh... Keď sa vyhliadky zlepšili, bol som v Bratislave mimo domu. Telefónom zisťujem, že sneh sa drží aj u nás a v rýchliku premýšľam nad miestami, kam sa utrápený starosťami uchýlim aspoň na chvíľu zabudnúť. Na nízku sedačku v Slamennom to nemám peši ďaleko, beriem guľobrok, lebo odtiaľ sa dá relatívne bezpečne streliť aj brokom aj guľou. Štverám sa prudkým kopcom, viackrát križujem stopy líšok a uvedomujem si, že v noci „mali povolené vychádzky“. Do rytmu môjho kroku mi vŕzga pútko remeňa pušky, ktoré som zabudol asi desaťkrát namastiť. Vydýchavam opretý o starú hrušku a ďalekohľadom sledujem okolitý terén. Na horizonte vidím líšku, pomerne dosť ďaleko a zvreštím „Ojojoj“ keď sa pohne po poľnej ceste smerom ku mne. Skrčím sa pri krík vedľa hrušky a mám v pláne čakať. Skúsim zavábiť, alebo radšej počkám ? Prichádza bližšie ku mne, sleduje terén a mám pocit, že zdvihnutím nohy si značkuje každý zoraný kus hrudy. Pán lišiak. Zrazu sa vyberie smerom dole do Slamenného Járku, kde mám namierené aj ja. „Choď napred, stretneme sa tam !“, kričím mu do diaľky. On je akosi rýchly a ja si dávam na čas, pokiaľ sa pohodlne usadím na nízkej sedačke. „No nič moc“, hovorím si, husté kríky a pozostatky starej bažantnice sú ideálnym miestom na prechod líšky, ale náročným pre strelca, včas a presne zamieriť. Po chvíli vyberám vábničky a koncert začína. Prechádza okolo len srna a potom jemne zavábim hlasom lasičky. Ani nie za 10 minút vidím v hustom kríčí chvost líšky. Tak predsa. Jemne beriem do rúk myškovačku, opieram pušku pripravenú na výstrel a zavábim. „Reaguj !“ V duchu si želám. Lišiak sa však vyberá opačným smerom s neustálou chuťou všetko očúrať. „Ach čerta starého, ideš opačným smerom“, neuvedomujúc mu trúbim hlasom myší neustále ako výpravca na nástupišti. On je však skúsený, dospelý – snaží sa ma obísť a hneď sa vracia. Nechám ho prísť na 35 m a posielam po ňom magnumové štvorky. On však vyskočí do vzduchu a šinie si to ako strela von z Járku. „Je to možné, že by som netrafil ?“, zneisťujem sa. Pôjdem ho pozrieť, len si ešte vychutnám horúcu šálku zeleného čaju. Na nástrele nachádzam len chumáč chlpov, bez farby. „Už som fakt somár, až som toto sfušoval“, nadávky neprestávajú. Ale kdeže, po pár metroch nachádzam farbu, ktorej neustále pribúda. A vonku, pre jarkom, čaká zhasnutý - on. Krásny, čo krásny – nádherný lišiak, dokonca prvý, ktorého som strelil. Snímam však z hlavy baranicu, aj tu musí prísť úcta. Zálomok, poďakovanie Diane i sv. Hubertovi i spoločná fotka na pamiatku. Ešte dlho mi v hlave budú rezonovať tieto neopakovateľné chvíle, keď chcel starý lišiak prekabátiť mňa, ale cez rozum som mu prešiel ja sám. Vždy, keď pôjdem okolo spomeniem si na tohto pána, ktorý loví už len vo večným lovištiach. A preto aj teraz mu môžem zakričať, choď napred, snáď sa raz stretneme tam ! Zbraň : Guľobroková kozlica Bettinsoli Combo 12/76 – 8x57 JRS, strelivo : S&B Magnum 53 g 4 mm, vzdialenosť : 35 m