V čase srnčej lásky....

Keď skončí žatva, väčšinou začína srnčia ruja. Vyberme sa teda na pokosené polia, a pozrime sa čo sa tam teraz práve odohráva. Teraz bude lov o to zaujímavejší, lebo ma bude sprevádzať aj moja priateľka. Je to veľmi vzrušujúce. Všade vidieť na poliach znaky srnčej lásky. Tam preháňa mladého srnca, starý kmeť. Na ďalšom strnisku vytáča nekonečné osmičky v rujnom ošiali utešený srnčí pár. S večerom chtíč len vrcholí. Usalašme sa preto na pohodlný posed, v ďatelinovom údolí, obklopenom z oboch strán lesom. Hmm, keby som bol srnec, býval by som tu. Myslím, na vypadnutý patrón z ruky, keď som nabíjal pušku. Ako sa hovorí u nás, je to znak , že dnes sa bude loviť. Zalieva ma preto príjemná nervozita, a napätie z očakávania. Po chvíli sedenia, vyberám vábničku z vačku, a pozeráme sa s priateľkou na seba, s otázkou, čo len z tohto bude. Zavábim, a mám z toho dobrý pocit.. Preto ma ani neprekvapuje, keď ma priateľka upozorňuje, že naproti nám, je v húštine nejaký pohyb. Pripravím si flintu, červená bodka zasvieti. Opatrne, avšak so srnčou ráznosťou vychádza, šedivý milovník. Chýba teda už len krôčik k naplneniu tohto príjemného večera. V puškohľade ho sledujem, a keď zastane, z hlavne vyšľahne plameň. Srnec, s dobrým značením, opisuje okruh, a po chvíli z húštiny počujeme, ako dokonal. Hmm, postoj chvíľa si krásna, ..Čo viac sa dá priať? V okamihu sa však dvíha vietor. Akoby sa bohovia nahnevali, za prerušený život srnca. Zliezame preto z posedu, a srnca vyťahujem z húštiny. Prijímam zálomok, a pusu. Je spojenie dvoch najkrajších vecí. Vietor však silnie, a preto sa ponáhľame. Keď ho vyvrhujem, cítim na chrbte prvé kvapky prichádzajúcej búrky. Tak, a je to hotové. Vezieme sa , a na strechu nám bubnuje dážď. Zmýva z auta prach z poľných ciest.