Srnec z rúbane ...

Sú tri hodiny ráno a svrčky v mobile ma nemilosrdne posadili v posteli a volajú ma do dalšieho kola za srncom, ktorého naháňam už dobrý mesiac . Nie, nejdem von posteľ ma svojimi neviditeľnými rukami ťahá do tepla spacáku.V rýchlosti hľadám výhovorku, aby som sa volaniu bez výčitiek mohol podvoliť.Určite prší nahováram si, však hviezdy žmurkajúce z čiernej oblohy mi berú aj poslednú šancu odsabotovať ranný pirš.Vychádzka s poradovým číslom 19, za horským srncom ktorého som dva krát videl ale pre zlý vietor som sa nedokázal k nemu priblížiť, mi dovoľuje túto kacírsku myšlienku. Aby toho nebolo dosť tak do lokality sa nasťahovala aj vlčica s mladými a srnec ako aj lane s dorastom ,ktoré mi stále robili spoločnosť sa pochopiteľne stratili.Ranná káva ma minimálne aktivizuje a ja v polospánku s hlavou na volante idem na dalšie rande s výsledkom na ktorý by som sa aj stavil.Je pol piatej a auto zastavuje pod zarastenými rúbaňami, ktoré sú od seba oddelené pásom hustej mladiny.Apaticky si sadám medzi koreňový nábeh starého smreku, ktorý ma už dôverne pozná a beriem do rúk trieder. Vyvrátené korene, bukové kríčky v tvare zveri ma už nemôžu oklamať a tak už ani nepociťujem sklamanie že je rúbaň opať prázdna.Venujem sa myši, ktorá sa rozhodla preskúmať môj ruksak.Počujem aj rúdel vysokej ako ťahá z nočnej pastvy do krytu chladnej mladiny.Myš bola nedôsledná a jej pozornosti unikla tatranka, ktorú som poraňajkoval a úderom pol šiestej som sa rozhodol už nesedieť ale prejsť za pás mladiny na druhú rúbaň.Silná ranná rosa mi krásne umýva čižmy a ja som spokojný že z tohto pohľadu mala moja poľovnícky beznádejná vychádzka, bohovský zmysel.Ako tak kráčam venujúc sa hygiene mojej obuvi, vidím pohyb a kus srnčieho presadzuje cez zarastenú linku. Aj bez optiky jasne rozoznávam len srnu, ktorá ma síce počula, ale nerozoznala a tak bez bákania skočila do druhej rúbane.Tesný kontakt so zverou vo mne aktivizuje poľovníka a ja sa naplno začínam sústrediť.Urobím dva kroky a v tom vidím druhý kus srnčieho ako znepokojený pohybom srny istí a zisťuje dôvod jej vyrušenia.Môj horský srnec stojí v bukovom nálete so zapichnutým pohľadom do mňa.Reflexne si kľaknem opriem palicu so založenou puškou a pomaly sa dvíham.To nie je možné ! Na 30 m srnec stále stojí, vidím mu však len hlavu a kúsok krku.Musím strieľať, odskok je na spadnutie a aj prípadný pohyb by nič nevyriešil.Kríž puškohohľadu netrpezlivo hľadá krk a mojim výdychom uvedomujúc si riskantnosť rany odpaľujem ...Srnec po rane zmizol, ja z pokľaku vystreľujem do stoja a pátram po mojej koristi.Vidím srnu ako sa pohla v rúbani a len jej zrkadlo mi ukazuje trasu jej úniku.Na nástrele vidím ako sa na moment zatrasie bučok a sojka sediaca na nedaľekom smreku so škrekotom odlieta.Ešte jeden pohyb mladej bučinky a ja sťahujem schneller odkladám pušku a ľahám si do mokrej trávy.Oblaky nadomnou zbesilo letia nie však tak ako moje myšlienky ...Srnec nie silný svojou trofejou ale zážitkom, leží v rúbani a ja si idem k nem sadnúť a pripiť si na Lovu zdar ...