Veľkonočný baránok

Vždy, keď príde obdobie rodenia muflónčiat, spomeniem si na zvláštnu, takmer neuveriteľnú príhodu. Bolo to dávno. Pri preberaní rúbanísk začiatkom apríla ma zaujalo úpenlivé bľačanie jahniatka. V tom období nič zvláštne, veď bľačanie u nás vtedy počuť takmer zovšadiaľ, ale toto bolo niečim iné... Bolo osamelé! Neodpovedala mu mamina, ako býva zvykom, neozývali sa ani jeho rovesníci. Snažím sa čo najmenej zasahovať do behu tej mocnej čarodejky prírody, ale toto trvalo už dosť dlho a tak mi to nedalo. Jahňa pobehovalo hore a dolu popri hlbokom jarku a bľačalo a bľačalo až mi naskakovali zimomriavky. Dumajúc, čo sa asi mohlo prihodiť sadol som si na peň a nenapadlo ma nič rozumnejšie ako skúsiť napodobniť ovcu. ,,Bääää“ a čuduj sa svete jahniatko zastalo, otočilo sa ku mne a ,,bééé“ odpovedalo. Tak som to skúsil znova a znova. Po každom mojom ,,zavábení“ odpovedalo a prichádzalo bližšie a bližšie, až odrazu stálo odo mňa asi na meter, hlávku naklonenú nabok a zvedavo si obzeralo to zelené čudo. ,,Čo tak sám môj maličký, kde máš mamičku „ no nevydesil ho ani ľudský hlas. Naopak, môj malý spoločník sa upokojil, ľahol si mi takmer pri nohách, odtrhol si vyrašený javorový list a spokojne prežúval. Ja som mu rozprával a baranček počúval. Vstal až som si začal baliť veci a hodil batoh na chrbát. Keď som sa pohol, váhavo vykročil! Keď zaostal začalo to znova: „bééé“ . Tak som zastal a odvetil: ,,bäää“. A bolo rozhodnuté, buď pôjde so mnou, alebo zahynie. Chtiac – nechtiac som si v hlave premietal, kam ho umiestnim, ako získam ovčie alebo aspoň kozie mlieko, čo naň asi povedia naši psi atd. atd. A pomedzi tie myšlienky sa horou nieslo naše ,,bééé – bääää“. Keby ma vtedy videl nejaký nezaujatý pozorovateľ, tak pre mňa isto pošle pánov v bielych plášťoch a odvezú si ma autom s majáčikom. Docent Chocholoušek by mal radosť! Zrazu ma z týchto všakovakých myšlienok vytrhli zvuky pohybujúcej sa muflónčej čriedy, koncert bľačania a békania sa približoval. Učupil som sa za vývrat a čakal, čo sa to len bude diať. Môj malý spoločník zbystril a dlho nerozhodne stál. Našťastie mňa už nevidel. Keď sa črieda priblížila už nezaváhal a behom sa pustil ku nej. Vbehol pod prvú ovcu a hľadal plné vemienko a verte alebo nie, ona ho len poočuchávala a potom nechala piť! Bol som z toho namäkko... Dlho som tam ešte sedel dumajúc, čo za zázraky sa možno denne odohrávajú v prírode a my o nich nemáme ani potuchy... Príroda je naozaj mocná čarodejka.