Óda na kohútkovú jednoranovú zlamovačku

Uz som vystriedal vela flinticiek. Zacinal som s neforemnou konfekciou, ci kedysi skvostnym, no dnes repasovanym brakom. Postupne som sa vsak dopracoval cez vsetko mozne k dnesnej zostave. Mojim najnovsim kuskom, je jednoranova kohutkova zlamovacia gulovnicka Gebr. Adamy Suhl, ktora je vsak prva, co sa ku mne nedostala roznymi oklukami, ale bola postavena len a len pre mna. Dlho som s Helmutom Adamym sedel nad nacrtmi, tri krat som si nechal zobrat mieru, ako riadny lakomec som fosnicku na pazbu s rovnako lakomym turkom hodinu a pol zjednaval, pri navrhu rytiny uz zo mna Kati Mau mrle zrali ... az som ju mal pred cca rokom konecne v rukach. Jasne, ze do papiera sla jedna krabica patronov za druhou, kym som bol uplne spokojny. No potom sla flinticka do kasne, mal som posvatnu uctu pred jej nablyskanou dokonalostou a poloval som tym, na co som bol zvyknuty. Az raz podvecer som po nej siahol a malicke prasiatko zostalo v starej bucine v ohni. Preskocila iskra a tato sezona sa stala sezonou mojej gulovnicky. Jasne, ze sme sa chvilu zzivali, no po vcerajsom vecere na plnu hubu vyhlasujem, ze sme par. Z domu sa mi podarilo zdrhnut so slnkom na horizonte. Do knihy som sa prezieravo zapisal uz poobede, takze som palil rovno do hory k jazvecim dieram. Popri lesnom potociku som vyslovene cvalal, nehladiac dolava-doprava. Ale aj rudlik diviacikov bol ohluseny zurcanim potoka a z jeho hlbokeho koryta vyskocil len cca 80 - 90m predo mnou. V lesnom sere som registroval velku ciernu svinu a za nou len pohyb. Zrazu sa vsak z poza buka vytiahlo prasiatko a ukazalo hlavu a kusok lopatky. Az o par minut nad zhasnutym prasiatkom, opojeny uspechom som si uvedomil, co to bola za rana. Vsetko islo uplne automaticky a flinticka sa chovala ako jedena z mojich koncatin, ako sucast mojho tela. Svetla ubudalo, rychle, rychle osetrit prasiatko a este skusit pri dierach vyuzit dobry vietor a posledne zvysky svetla. Jazvec zacal vykukat z diery s hustnucou tmou, ale vobec nemal chut vytiahnut sa von. Par krat ukazal hrud, no vzdy sa stiahol spat. Cas na ranu sa pocital uz len na polminutky. A znova slo vsetko automaticky. Ze gulovnicka nie je mojou tretou rukou, som si uvedomil az pri vytahovani jazveca z okraja nory po tom, co na poslednu chvilu odkryl z nasypu nory kusok hrude ... Chi, tymto zdravim vsetkych znalcov, co sa vyzgieraju magorovi \"s predpotopnym ščápom\"