Lesný duch 1

Milujem polovacku na lesnych duchov. Takym lesnym duchom byva u nas na kopaniciach najcastejsie srnec, obcas diviak ci jelen. Nasich lesnych duchov poznam dokonale. Ked mam rano cas, tak malu Lucu vozievam autom do skolky a naspat sa vraciam po lesnych asfaltkach. Od februara, co boli lesne asfaltky zjazdne som precital troch, co by stali za hriech. No prekabatit pirsom lesneho ducha v rozsiahlych bukovych mladinach, ci porastoch zihlavy na rubaniskach je vzdy problem. Raz sa otocil vietor, raz sa nedalo priblizit pre suche listie a viac krat mi jednoducho chybal len kusok stastia. Cely rok sa tesim na "cas lovu lesnych duchov" ktory prave nastal. Nemam ziadnu specialnu vybavu, len nevrzgave topanky, lahky dalekohlad, bambusovu palicku, flinticku s tazsou pomalou gulou, co ju len tak nevyvedie z rovnovahy malincak, ci steblo travy. A hlavne mam moju staru ceresnovu srnciu vabnicku. Rano sa netreba nikde ponahlat, aj dnes som sa este motal po kraji lesa a cakal som, kym sa rozpusti ranne sero. Ked sa tak stalo, zacal naozajstny suboj s lesnymi duchmi. Po dvoch hodinkach bolo skore 2:0 v moj neprospech a prisiel si ma obzriet a nasledne mi vynadat len dvojrocny sestoracik a cez cestu preskocil diviak. V lokalite kde sa vyskytoval posledny lesny duch som uz zavabil len zo zotrvacnosti a v mysli som bol uz v praci. Ked som vsak na okraji hustej mladiny zaregistroval pohyb, vsetky zmysly som sustredil na hrdzavy bod. Po piatich minutach som stal nad svojim tohtorocnym lesnym duchom cislo 1.