Môj prvý diviak

Počas júlového splnu ma dva krát vyhnalo počasie z posedu domov. Do tretice som veril v úspech. Otec si v ten večer nebral pušku, vraj bude radiť pri vyvrhovaní, bodaj by si mal pravdu, pomyslel som si. O 20:00 sme už sedeli na posede. Naše pohľady sa upierali na repkové strnisko a starý vinohrad z ktorého diviaky vyrážali večer von. Okolo polnoci vyšiel z vinohradu lanštiak a rýchlym krokom si to namieril rovno pred náš posed. Pripravil som si pušku. Otec zapískal a diviak sa zastavil. Mal som dosť času umiestniť kríž na jeho komoru. Po rane odbehol ešte asi 30 metrov a zostal ležať na repkovom strnisku. Krásny večer na ktorý nezabudnem. Lovu zdar! (ps: po stiahnutí fotografie do PC som zistil, že je to 9999a fotka, ktorú som urobil...)