Starý Vydliak

Zrazu ho zbadám, ako sa pasie na kraji potôčika zarasteného šachorinou. Nie je to žiadny krásavec (aj keď mne sa páči každý srnec), a z celkového jeho zjavu vidieť, že svoje najlepšie dni má už za sebou. Chcem ho. Slnko pomaly rozsieva v to teplé ráno svoje nežné lúče na dolniacku krajinu. Všetko chce žiť, a je pozitívne naladené. Skutočne smrť ani toho najmenšieho tvora v toto ráno by nebola fér. Vydliak však veľmi láka, hoci vzdialenosť je nemalá. Odďaľujem výstrel. Páči sa mi živý. Bože, aký sentiment. Veď som predsa z Hubertovho cechu, a je to prirodzené. Zakiaľ mi však hlavou víria tieto ostýchavé myšlienky, srnec sa kľudne popása. Viem, že vo mne zvíťazí lovec, no teraz sa ním len kochám.Bože, ak existuje reinkarnácia, určite bude zo mňa nevedomky sa pasúci srnec, na ktorého z húštiny číha smrť vykonaná rukou vášnivého poľovníka..Zrazu sa všetko udeje veľmi rýchlo, zoberiem do ruky svoju chladnú strieľajúcu spoločníčku a za srncom sa zavrie rákosie...Nebol čas na triašku,,resp. som ju eliminoval rozjímaním nad srncovou smrťou..Sedím nad zhasnutým srncom a pozeráme spolu na ohromnú silu vychádzajúceho slnka.....Pre neho to však bolo posledné ráno..,