Koniec srnčieho kmeťa

Hm, starý srnec,,je to niečo tajuplné, lákavé a ale nie vždy jednoduché. Vedel sa teda pekne skrývať...ráno ho chcem skúsiť , no akokoľvek som sa tváril utajene, naraz vidím ako sa z veľkej diaľky na mňa uprene pozerá...pri jeho odskočení sa červenám ako malý chlapec,,skúsim však nazrieť do druhého oddelenia do ktorého odskočil a vídím, že aj keď trochu nervózne, ale predsa sa pasie tam.Srdce sa rozbúšilo a krytý zarasteným jarkom sa ho snažím prekabátiť. Keď si myslím, že som už na jeho úrovni vidím ako si predo mnou asi na 60 m ľahne v poli a privrie oči a drieme. Pomaly sa vysuniem z jarku, ale srncovi vidím len hlavu. V ďalekohľade vidím šedivú hlavu s pokrútenými parôžkami, ktoré sa mi veľmi páčia. Srnec však drieme. Čakám, chvíľu no nič. Ešte čakám, ale srnec pokojne spí. Začínam byť nervózny. Napdane ma zlomiť nejaký konárik, srnec však nereaguje.Preto skúsim hrubší. No a všetko netrvalo už ani 5 sekúnd. Márne som očakával, že po prasknutí hrubšieho konárika srnec sa pomaly zobudí , popreťahuje a bude skúmať príčinu. Razom vyskočil a chcel uniknúť do málo vzdialenej spásonosnej húštiny. Puška letí do pleca ako na zajačom hone a v poslednej chvíli ho stíham zbadať v puškohľade a padá rana. S ňou aj srnec.Trasú sa mi ruky, keď starú šedivú hlavu berem do dlaní..nebol by to on, keby aj naposledy nepotrápil........