Raňajky na Borišovskej chate...

Zvuk budíka Maroša i mňa vytrhol z príjemného snenia na košariskách a pripomenul nám prečo sme sem prišli.Tri hodiny ráno a my po skromných raňajkách začíname stúpať na hrebeň Borišova.Ideme na tokaniská s nádejou že začujeme jarnú pieseň hlucháňa.Po hodine a pol sme mokrí a rozhodnutí už nikdy nefajčiť, na hrebeni.Počujeme prvú sluku ,ktorá už za tmy kvorká a píska nám nad hlavou a dotvára tú správnu hluchániarsku kulisu.Bolo ich v to ráno jedenásť... Z kroka na krok sa blížime k starému tokanisku,počúvajúc či nás nezastaví známe klepkanie,výlusk a následné brúsenie.Starý buk ošľahaný borišovskými vetrami je však prázdny...Čierna silueta veľkého vtáka chýba.Nám to však nevadí.Dúšok ohnivej vody a tatranka nám dodá nové sily a my kráčame naspať po hrebeni Borišova až na jeho najvyšší bod.Pár fotografií nám bude pripomínať náš výstup.Už pod sebou vidíme Borišovskú chatu kde sa máme stretnúť s Fatranom a Tomášom.Ich ranný pirš viedol od poľovníckeho zrubu \"Pohorené\"cez Javorinu k Borišovskej chate.Srdečné zvítanie s priateľmi a dobrými raňajkami a spoločný zostup do Belianskej doliny popretkávaný príhodami ukončil našu rannú výpravu za hlucháňom.Na fotografii z ľava Maroszoo,Fatran s Agbarom,ja a Tomáš.