S otcom...

Psst psst vrrz vrrz, zvuk ktorý viem bezpečne rozoznať v jarnej kakofónii vtáčich hlasov mi povedal, že sa blíži vták, ktorého čakám... Letí však okolo mňa vačším oblúkom a poslať za ním drobné broky by bolo viac ako neisté.Pár krátkych písknutí zapôsobí na sluku elektrizujúco ,mení smer a letí mi "na klobúk".Už ju len stačilo zakryť mojou "šestnástkou" a sluka mi padá k nohám...V tom padá rýchle duplé od otca a po ťahu sa stretávame každý so svojím poslom jari.Boli to jarné večerné zastavenia,ktorých bolo strašne veľa a každé bolo pritom iné...