Vzťahy medzi poľovníkmi, medzi poľovníkmi a občanmi a spoločnosťou.
Bol som navštíviť starého ( myslím 88 rokov ), už nepoľujúceho dlhoročného poľovníka. Skončil myslím pred 4-5 rokmi. Debatovali sme skoro výlučne o poľovníctve a vypočul som si zaujímavé poznatky, o ktorých som ani doposiaľ nevedel. Podstatou je, ako sa poľovalo po roku 1948 nejaké roky. Citujem jeho slová, reč:
Tesne po roku 1948 poľovať mohol každý, kto chcel a na to mal ( samozrejme poľovný lístok a zbraň bola podmienkou ). Poľovalo sa tak, že po ulovení zveri – výrade sa táto rozporcovala a za symbolickú cenu ( myslím dve koruny ) sa dávala v obci občanom ( rodinám ), teda kto chcel. Pri tomto sa robila evidencia. Trofej patrila strelcovi. Čiže poľovníci plnili v obci takéto prospešné poslanie pre všetkých. Ľudia v obci a na verejnosti si poľovníkov nesmierne vážili a ctili. Poľovník bol niekto, pretože musel zariadiť, mrznúť, chodiť po nociach a strážiť polia a úrodu všetkých občanov. Občania pomáhali nezištne poľovníkom aj v prikrmovaní, starostlivosti o zver a sami hlásili poľovníkom prípadné pytliactvo osôb. Neboli súdy a konflikty poľovník verzus poľovník, resp. poľovník verzus občan. Z uvedeného pre mňa vyplýva, že poľovníci boli pre obec a seba nepostrádateľní.
Ďaľej mi rozprával, že filozofia uvedeného spočívala na spravodlivosti ( majetku všetkých ľudí ), to znamená, že zver, ako aj prírodné bohatsvo je vlastníctvom štátu a štát tvorí ľud, občania, čiže im to patrí. Zaujímavá filozofia. Ako som už hore uviedol, poľovník vtedy bol niekto a občania si ho tak ctili, vážili a rešpektovali, ako farára.
Čo poviete na to priatelia, bolo to spravodlivé, alebo nie? Chceli by Ste aj Vy takýmto spôsobom poľovať? A byť niekto a byť vážení? Nehádať sa, nepodozrievať a nezávidieť si? Poľovať mohol každý, kto chcel, len vtedy sa do toho ľudia nehrnuli, lebo vedeli, čo obnáša tvrdý život poľovníka.
P.S.- samozrejme, že mali mäso aj poľovníci, ako by to bolo.