No, Roberto ďalšia pekná téma na diskusiu. Pes, či už spoločenský, služobný, alebo poľovnícky ma sprevádza v mojom živote viac ako 40 rokov. Doma u rodičov sme mali koliu, neskôr malého bieleho špica. Dva roky počas základnej vojenskej služby to bol čierny nemecký ovčiak Blesk, neskôr mi stavbu domu strážil nemecký ovčiak Tom. Potom to boli kríženec jazvečíka a „štrásezmesky“ Džesinka s čiernym veľkým špicom Piginou. Keď som sa dostal do poľovníckeho združenia, tak som si kúpil nemeckého dlhosrstého stavača Elzu, ktorá má teraz 10 rokov a je to vynikajúci psík po pracovnej aj povahovej stránke. Poľujeme a žijeme spolu doposiaľ. Pred štyrmi rokmi som rešpektoval želanie mojej mladšej dcérky a kúpil som jazvečíčku Vilu. Je to zlatý, usilovný psík, ktorý znášal drobné detské rozmary mojej dcérky (obliekanie, šály, čapice...) a teraz sú stále dobrí kamaráti. Zať na jar toho roku si priniesol foxteriéra Fanta. Ukazuje sa, že aj toto bude dobrý, ostrý poľovnícky pes, ale s veľmi pekným vzťahom ku svojej „svorke“. V plnej miere súhlasím s Milanom, že nezáleží na rase psa. Záleží na prístupe majiteľa, jeho rodiny k psíkovi. Naši psy majú koterce, ale väčšinu dňa strávia vo dvore a v záhrade v našej prítomnosti. Zvlášť milá je stará pani Elza, u ktorej sa prejavuje priam materinský vzťah k deťom. Decká z nášho školského krúžku ju majú radi, ona im to neopomenie dať najavo pri každom našom stretnutí, lebo pri vychádzkach do prírody nemôže ani ona chýbať. Je zaujímavé, že keď teraz na jar staršia dcéra dala vnučku v kočíku na dvor, tak Elza nedovolila ani ostatným dvom našim psom, aby sa priblížili ku kočíku a pritom malú videla po prvýkrát. Až na napomenutie dcéry im to láskavo dovolila. Na záver snáď toľko, že bez psa by sme si celá rodina vedeli život asi ťažko predstaviť. Pes do rodiny patrí, vzťah dieťaťa k ľuďom a okoliu sa formuje aj cez vzťah ku svojmu štvornohému kamarátovi.
