PORTRÉT PLEMENA NEMECKÝ PREPELIČIAR

Úpadok poľovačky na vysokú zver na rozsiahlych územiach Nemecka, a s tým súvisiaci vzrast významu poľovačiek na nízku zver, vyvolala dopyt po hlučne loviacich sliedičoch.
Tak nastávala éra chovu Nemeckého Prepeličiara. Stavy zveri a pomery boli všade inakšie.
Zohnať psa, ktorý by bol schopný loviť všade, bolo prakticky nemožné, odhliadnúť od starostí, ktoré prinášal takýto pes na cestách.
Tomuto najviac zodpovedalo plemeno Nemecký Prepeličiar. Tieto psy sliedili na neveľkom priestore na dostrel pušky, vystavovali zver, iné ju nahlas hlásili. Poľovali s nimi na sluky, kačice a aj inú pernatú zver, ale našli sa aj psy, ktoré sa osvedčili aj pri poľovačkách na srstnatú zver. Jediný výcvik, ktorý mali, bolo odovzdávanie koristi a vernosť stope zajaca. Všetko ostatné mali vrodené.
Takto nejako opisovali Nemeckého Prepeličiara v rokoch 1897 nemeckí poľovníci. V roku 1903 bol založený Nemecký klub chovateľov prepeličiarov, ale už krátko na to opadlo prvé nadšenie, ktoré prinieslo vzostup chovu plemena. Chýbali skúsení chovatelia, kontakty medzi chovateľmi, plemenná kniha, skúšobný poriadok, skrátka chýbalo všetko čo drží klub pohromade. Predbežne nebolo plemeno ani oficiálne uznané. Keď sa tak v r. 1908 konečne udialo, bolo takmer neskoro.
Kormidlo však chytil do rúk R. Friess, zaktivizoval klub, a keďže plemeno bolo medzitým oficiálne uznané, bola k dispozícii aj plemenná kniha, mohlo sa začať s ozajstným plemenným chovom.
História Nemeckého Prepeličiara je obrazom histórie všetkých čistokrvných plemien. Na začiatku chovu stoja nečistokrvné psy, ktoré majú nejaké požadované schopnosti. V prípade prepeličiara to boli malé až stredne veľké dlhosrsté sliediče, potomkovia pôvodných ,,vtáčiarov,,. Z dlhosrstých sliedičov vyšľachtili cieľavedomí chovatelia prísnym výberom nové plemeno.
Najčastejšie bol používaný nemeckými poľovníkmi, ktorí nemohli vlastniť psa- špecialistu na konkrétne druhy poľovania ako napr. v Anglicku. Pri Prepeličiarovi sa kládol dôraz na všestrannosť, všetkých typoch lovu a rôznorodosť terénu a počasia. Prepeličiar bol teda vyšľachtený ako univerzálny pes pre prácu v lese, na vode a prácu na poli. Nakoľko bol a aj je výsadou poľovníkov nedostával sa do nepoľovníckych rodín, a tak boli zachované všetky jeho poľovné vlastnosti a vlohy.
Aj keď sa nejedná o mladé plemeno, jeho exteriér nepodľahol moderným trendom. Práve preto je to pes v rukách iba poľovníkov. Ďaleko viacej sa tieto psy pohybujú na skúškach poľovnej upotrebiteľnosti alebo samotných poľovačkách, ako na výstavách. Preto je tu záruka vyrovnanej poľovnej práci, zaručená hlasitosť, výborný nos a veľmi dobrá schopnosť učiť sa. Záleží len na majiteľovi na aký druh práce sa s ním zamerá. Pravda je že zvláda prácu na pofarbenej stope alebo prinesie kačicu z rákosia, vysliedi zajaca ukrytého v poli alebo v lese a v neposlednom rade dokáže zadržať aj postreleného diviaka.
Je to skrátka živý a poľovne veľmi náruživý pes, pritom priateľský a sebaistý, veľmi učenlivý a prispôsobivý. Nie je bojazlivý a ani agresívny.
Je ho typické vlastnosti pri love sú:
- hlasitosť na stope živej zveri
- silne vyvinutá náruživosť k sliedeniu a hľadaniu
- chuť do práce na stope
- výborný nos
- radosť z prinášania zveri a radosť z vody
- ostrí na škodnú zver
U nás je využívaný ako sliedič a všestranne poľovne upotrebiteľný pes v rozľahlých, prevažne lesných revíroch, poľných revíroch a všade tam kde sú veľké vodné plochy.
Popis Nemeckého Prepeličiara v rámci exteriéru sa dá zhrnúť na pár viet. Je silný, strednej a svalnatej postavy. Oči má Prepeličiar oválne, zošikmené, tmavé s inteligentným a výrazným pohľadom. Nos má veľký hnedý so širokými nozdrami. Uši má pohyblivé, dostatočne dlhé, zvesené a bohato osrstené. Hrudník je hlboký, objemný a silný. Chvost je vysoko nasadený, husto osrstený, nesený rovno alebo visiaci. Môže byť aj kupírovaný. Telo má pokryté dlhou, vlnitou srsťou, hustou a dobre priliehajúcou, tvoriacu na krku tzv.,,hrivu alebo chomút.“a na zadných stranách končatín zástavky. Farba Nemeckého prepeličiara býva hnedá, na hrudi a na prstoch sú prípustné biele škvrny, ďalej býva vo farbe hnedý beloš /strakoš/,alebo červený. Vyskytujú sa jedince aj s bielym osrstením s hnedými respektíve červenými znakmi / platňami/ .
V Nemecku krajine pôvodu patrí toto plemeno v dnešnej dobe medzi veľmi početné čo sa týka samotných jedincov alebo aj vrhov. Tak isto je obľubený v severských krajinách kde má tiež širokú chovnú základňu a chovateľské kluby. Svojich priaznivcov má aj v Amerike. V susedných Čechách je ho často vídavať ako na výstavách, tak aj na skúškach. Plemeno sa tam teší veľkej obľube u poľovníckej verejnosti čo je vidieť v počte vrhov za rok.
Na Slovensku plemeno zastrešuje Klub chovateľov poľovných sliedičov. Aj tu má Nemecký Prepeličiar svojich priaznivcov a obdivovateľov. Na Slovensku bol v roku 1981 zapísaný uchovnený prvý pes a v roku 1983 prvá suka a až v roku 1988 bol zaznamenaný prvý vrh. Preto si Prepeličiar zaslúži veľkú pozornosť v rade poľovníkov a rozrastanie sa chovných jedincov na Slovensku.
Nedá mi na záver nepripomenúť ešte raz že ,, Nemeckí Prepeličiari sa vždy chovali a chovajú výhradne ako poľovní sliediči a všestranne použiteľní poľovní psi.

Nemecký Prepeličiar patrí podľa štandardu FCI do skupiny 8.- Retrívre, sliediče a vodné psi.



Milan Folťan - poradca chovu