O povahe bulteriéra boli už napísané celé legendy, najmä o jeho odvahe a bojovnosti. Napriek tomu patrí medzi jeho najvýznamnejšie charakterové črty veselá povaha, oddanosť svojmu vodcovi, nebojácnosť a chladnokrvnosť. Všetky tieto vlastnosti, ktoré u neho tak obdivujeme, nevznikli však náhodou, ale cielavedomou plemenitbou už v minulom storočí. Väčšina loveckých psov používaných na čiernu zver, ku ktorým patria aj ostatné teriéry, pracujú ako duriče, Treba si však uvedomiť, že spôsob práce bulteriéra a duričov sa od seba zásadne líšia. Oba spôsoby majú svoje výhody a nevýhody. Hlavnou úlohou duričov je nájsť zver vo veľkých a nepriehľadných porastoch a hlasno ju štvať často aj zo značnej vzdialenosti smerom na rozostavaných strelcov.

Hlavná odlišnosť práce bulteriéra spočíva v tom, že pes sa snaží diviaka predovšetkým uchopiť a strhnúť, alebo držať na mieste, čo však nie je pravidlo ,závisí to od povahy psa a spôsobu samotného výcviku. Sú jedince, ktoré sa priamemu kontaktu so zverou vyhýbajú. Pes nemá sklon k dlhotrvajúcemu prenasledovaniu zvery na dlhé vzdialenosti a po kratšom durení (cca do 100-200m) sa čoskoro vracia k svojmu vodcovi aby následne od neho začal nové sliedenie. Na stope je tichý, v niektorých prípadoch hlási odbiehajúcu zver po vizuálnom kontakte tzv. "na rozlúčku".

Keď pes narazí na zver, svojim razantným útokom vždy tlupu rozrazí. Pričom jednotlivé kusy utekajú všetkými smermi, takže príde k rane viac strelcov, ako keď tlupa odbieha pohromade, ako tomu pravidelne býva na spoločných poľovačkách, keď tlupu zodvihnú zdialky hlásiace psy na stope. Ako vyplýva z uvedeného spôsobu lovu, nie je teda príliš veľkou chybou, že pes vytrvalo nehlási.

Jedným z dôležitých predpokladov úspechu pri love s bulteriér je ich príprava, ku ktorej treba pristupovať s veľkou zodpovednosťou, pretože hlavne na nej závisí bezpečnosť psa a niekedy aj vodcu. Mladí a neskúsení psy sa často snažia uchopiť zver zozadu za behy. Ak vedieme výcvik psa za účelom zadržania kusu čiernej, je potrebné si uvedomiť, že najmä z hľadiska bezpečnosti psa je jediný správny chmat za prednú časť hlavy, najlepšie za spodnú čeľusť. Hlavným cieľom výcviku je teda okrem určitého minima poslušnosti a závislosti na vodcovi upevniť u psa návyk útočiť zospodu na hlavové partie diviaka. Zadržanie prasiatok a bachýň až do hmotnosti 80 kg neznamená pre psa prakticky žiadne nebezpečenstvo, ale silnejší kanec môže psa aj vážne zraniť, ak nie je chmat správny. Väčšina psov útočí úplne spontánne, bez toho aby boli cvičené, spravidla na hlavu prasaťa, pretože pri vzniku plemena bola táto vlastnosť geneticky presadzovaná. Napriek tomu záleží do istej miery na výcviku a množstva príležitostí, ktoré pes má, aby získal potrebné skúsenosti a prax. Rovnako však záleží na tom, ako reaguje diviak na prítomnosť psa alebo jeho vodcu. Je známe, že pred menšími plemenami psov čierna zver neuteká, iba pomaly odbieha, prípadne sa im postaví, a to väčšinou v prípade, že nezistí prítomnosť človeka. Najčastejšie uchopí pes diviaka za rypák ktorý je ako známe u čiernej zveri veľmi chúlostivý, alebo za spodnú čeľusť, ktorú nezriedka silou stisku zlomí. Chvaty za prednú časť hlavy vedú tiež väčšinou k okamžitému znehybneniu kusu, ktorý sa vo všetkých prípadoch hlasno ozýva. Pes, ktorý sa snaží diviaka udržať a strhnúť k zemi, sa dostáva aj do opačného smeru, ako je držaný kus zveri a úplne mimo jeho telo, takže tým umožňuje jednoduché a bezpečné dostrelenie bez ohrozenia psa. Je preto potrebné využiť každú príležitosť, aby mladý pes prišiel do styku s čiernou zverou, či už cez plot rôznych cvičných obor, alebo aspoň s ulovenými kusmi. Pre výcvik a povzbudenie mladého psa má najväčší význam, ak si môže "podržať" ťažko postrelený slabší kus čiernej zveri. Prvýkrát tak okúsi boj s oveľa väčším zvieraťom, ako je sám, v ktorom má jasnú prevahu. To značne posilní jeho sebavedomie a ešte viac utuží ostrosť a loveckú náruživosť práve k tomuto druhu zveri.
Ak chceme pracovať s dvoma alebo viacerými psami, je dobré vykonávať výcvik so všetkými naraz, aby si zvykli spolupracovať. Pritom je potrebné tlmiť u šteniat prípadné prejavy žiarlivosti, ktoré by mohli vyústiť v súboj.

Jedným z predpokladov úspechu je tiché pohybovanie sa psa v pohone, aby zver prekvapil, ešte zaľahnutú, alebo vo chvíli, keď sa dvíha. Ak je zver už v pohybe, má pes oveľa menej možností niektorý kus správne uchopiť.
Pri zadržaní sa spravidla ozýva čierna (kvičí)okrem toho je počuť hluk zápasu a niekedy vrčanie psa.

Najväčšou prednosťou bulteriéra sú dohladávky. Čierna zver, ktorá je ako známe na ranu značne tvrdá, odchádza aj po ťažkom poranení veľmi ďaleko. Bulteriér cez svoj vzhľad pomalého a nie príliš obratného psa dokáže vyvinúť veľkú rýchlosť ,dostihne i ľahko zranený kus a zadrží ho. Zachráni tak často zverinu, ktorá obyčajne príde nazmar alebo sa zaparí v dôsledku oneskoreného dohľadania.

Pri dohľadaní postreleného kusa čiernej s bulterierom postupujeme podobne ako pri práci s farbiarom alebo iným psom, cvičenými pre prácu na farbe. Farbiarsky remeň však upravíme tak, aby bolo možné psa čo najrýchlejšie uvoľniť. Častejšie sa používa voľné dohľadanie. O zhaslú zver javí záujem len kratšiu dobu,(trasie s ňou alebo popoťahuje).

zdroj:net
foto:trojský kůň