Veľké šelmy - aká je realita - článok

Vlk a medveď sa ako naše veľké šelmy často stávajú objektom sporu medzi poľovníkmi a mimovládnymi organizáciami, ryžujúcimi na ich "ochrane". Je ich stav v našich horách ozaj taký kritický, ako to tvrdia ochranári? Alebo je naopak tak kriticky premnožení, ako to tvrdia poľovníci. Nepáči sa mi toto delenie na ochranárov a poľovníkov, pretože každý poctivý poľovník je tým ozajstným ochrancom svojej prírody vo forme fauny aj flóry. Ja, ako poľovník, ktorý nevylučuje dialóg s inou stranou to vidím takto.

Vlk sa pri súčasných stavoch zveri, hlavne diviačej a jelenej a hlavne spôsobom akým sa loví, nedá zlikvidovať alebo znížiť na existenčné minimum. O to sa samozrejme ani nesnažíme. V minulosti, keď boli ľudia omnoho viac závislí na svojom hospodárstve a krava alebo ovca mala pre nich cenu bytia či nebytia to bolo iné. Vtedy bol pre nich vlk ale aj medveď nepriateľ číslo jedna a vymýšľali všelijaké spôsoby lovu, len aby ochránili svoje zvieratá. Kopali sa vlčie jamy, nastavovali sa železá a siete, roznášala sa jedom napustená návnada. Úrady to chápali a vyplácali za každého uloveného vlka a medveďa odmenu. Celé dediny sa špecializovali na lov týchto šeliem a mnohé majú v erboch doteraz vlka alebo medveďa. Na Liptove to boli hlavne dediny Smrečany a Žiar. Dnes, keď si mäso a mlieko kúpime v obchode je nám v podstate jedno, že družstevníkom strhnú šelmy pár oviec alebo nejakú jalovicu. Nejde o život. Teraz ide čisto len o to, aby tieto škody na hospodárskych zvieratách a zveri boli v norme. Aj keby si každý aktívny poľovník zaumienil, že strelí vlka na stretnutie aj v dobe jeho hájenia, týmto spôsobom lovu sa ako som už povedal nikdy jeho stav neohrozí. Vlk je nielen nádherná ale aj najrozumnejšia šelma. Počas mojej 15 ročnej poľovnej praxe v Západných Tatrách som ho videl len niekoľkokrát a aj to len chvíľku. A aj keď by som rád aspon jedneho za život ulovil, doteraz mi nebolo súdené. Okolo tejto šelmy sa robí zbytočný poplach, pretože ak sa nevrátime - a to sa nevrátime - k jeho likvidácii ako tomu bolo počiatkom minulého storočia, je táto nádherná šelma v suchu. Jeho tlak v Západných Tatrách by som zhodnotil ako ÚNOSNÝ. Vlk nežerie trávu a keďže ho chceme v revíroch mať, nesmieme byť zatrpknutí ak občas nájdeme nejaký strhnutý kus. HOršie je to so stavom medvedej populácie, ktorý je aspon na mnou pozorovanom území doslova kriticky premnožený. Nie je predsa normálny stav, aby za jeden večer traja poľovníci čakajúci na splne na diviaky, videli spolu 11 medveďov na ploche menej ako 20 hektárov a o 3 km ďalej ich kolega s hosťom s povolením odstrelu medveďa preberajú na vnadisku z ďalších 10 medveďov každého veku. Na novembrovom splne sa mi prvý krát stalo, že pri vyvrhovaní diviaka medveď neodišil ani na hlasný krik, keď už bol v kríkoch na pár metrov, musel som streliť pár rán z pištole, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou mojej výszbroje práve kvôli medveďom. Nebol to príjemný pocit. Aj keď z jedného prípadu sa nedá usudzovať že medvede strácajú rešpekt pred človekom, je idsté že so stúpaním ich stavov sa zmení aj ich sociálne a iné správanie. Medveď v prírode nemá prirodzeného nepriateľa a predátora, preto jeho regulácia zostáva na človeku. Pokúsil som sa matematicky vyrátať pravdepodobný stav medvedej populácie, vychádzajúc z údajov z roku 1932, keď bolo odhadovaných na Slovensku maximálne 20 ks. AK má niekto záujem, rád mu tento projekt pošlem mailom. Je mi ľúto, že sa zo zachovania šeliem stal taký výnosný biznis, hoci poľovníci to doteraz dokázali aj bez múdrych rád a zákazov z radov západných MILOVNÍKOV PRÍRODY, ktorí zastrelia aj toho jediného chudáka, čo sa im tam zatúla. A najsmutnejšie na tom je, že týmto biznisom neutrpíme my, poľovníci, ale samotné šelmy, pretože v našich radoch začína nenávisť k nim a mnohí berú spravodlivosť do vlastných rúk, čo je prirodzený záver súčasného stavu našej legislatívy a praxe v oblasti ochrany prírody a poľovníctva.