popis: Tak sme sa konečne stretli...Jej zhrbené telo sa, ako prízrak vynára z buriny na holý zasnežený pľac. Guľobrok, nacvičenými pohybmi v najväčšej tichosti kĺže do ramena. Teraz sa trojnohá, natáča bokom. Červený bod Leupoldu, jemn...Tak sme sa konečne stretli...Jej zhrbené telo sa, ako prízrak vynára z buriny na holý zasnežený pľac. Guľobrok, nacvičenými pohybmi v najväčšej tichosti kĺže do ramena. Teraz sa trojnohá, natáča bokom. Červený bod Leupoldu, jemne dvíham po jej jedinej zdravej prednej nohe, až sa nakoniec zastaví, na koreni ucha. Flinta pevne zapretá v okienku, podložená dekou! Myseľ dáva pohyb prstu a ja plynulo stláčam napináčikom zjemnenú spúšť. Ťažká rana z mojej osmičky, hukne nad Veľkým Komandlom. V rane stačím zaregistrovať, ako ostalo jej ťažké telo na dve sekundy strnulo stáť, aby sa potom poskladalo na nástrele. Rýchlo lámem guľobrok, prázdna "hilzňa" padá na podlahu posedu a ja zasúvam nový vulkan. Zatváram flintu a cez puškohľad ešte 5 minút istím "Trojnožku" ako odkazuje na nástrele. Odrazu pohyb ustáva a ja viem , že tento krát som zvíťazil. Mám zmiešané pocity. Predsa len, sme sa poznali dlhých 6 rokov. Aj keď toto bolo druhé stretnutie na živo, ktoré sa jej stalo osudným, ale nespočetné množstvo fotografii z fotopascí, bolo jasným dôkazom, že tento prízrak naozaj existoval. Prvý krát sme ju mali nafotenú, asi ako trojročnú svinku v roku 2009, keď vodila 12 diviačat. Bola dobrou diviačou materou a vychovala zdravé potomstvo. Napriek svojmu hendikepu, poctivo dokázala odolávať nástrahám, či už lovcov alebo svojmu okoliu. Vždy sme sa tešili, že sa znovu objavila. Jej návštevy na vnadiskách boli, nepravidelné a nečakané. Jej potomstvo sa už dávno hostilo, kým ona striehla v húštine a vyšla po jeden a pol hodine aby si aj ona zobla z kukurice na vnadisku. Každoročne sme ju s otcom, spomínali a dúfali, kedy sa konečne objaví "naša " trojnohá, alebo trojnožka, ako sme ju nazvali. Alebo keď mala v roku 2013 5 diviačat, ktoré svojím vzrastom , prevyšovali diviačatá v iných tlupách. Postupne som jej v ten rok na jeseň odlovil tri diviačatá a na rok zvyšné dve. Pri tom poslednom, počas splnu som mal príležitosť prvý krát ju na vlastné oči vidieť. Vtedy som jej ulovil lanštiačika, piateho z tých piatich. Dnes sme sa stretli druhý krát a naposledy. Posledný rok už nemala žiadne diviačatá, a tak padlo rozhodnutie, že ak sa podarí, tak ju ulovíme. Vek sme odhadovali na 8-9 rokov, a na tej jednej prednej nohe sa natrápila viac ako dosť. Jej krok bol ťažký, a veľmi namáhavý. Musela si nastaviť prednú nohu, aby potom mohla poskočiť dopredu. Naučila sa žiť plnohodnotný život aj s týmto zranením. Posledný krát bola nafotená 3.1.2016 asi o tretej ráno. Na posed vo Veľkom Komandli som zasadol o 16.00. Reku strelím nejakú líštičku, otec navnadil odpadom z daniela, ktorého strelil v stredu. Po prípade, ak by sa ukázal aj nejaký diviačik, či nebodaj daniel. S takými myšlienkami otváram náš najnovší posed, zaisťujem okenicu, na nohy kapce a súkam sa do posedového vaku. Triedrom skontrolujem okolie a usudzujem, že viditeľnosť je asi cca 50m, inak je taký mlžný opar. Vnadisko mám vzdialené 37m a pre líšky 25m od posedu, akurát na brokovú ranu. Cez parapet okna prehadzujem, malú dečku a nabitý guľobrok pažbou opieram o lavicu a hlaveň do okienka. Tým mám flintu po pravej ruke pripravenú , bez najmenších pohybov. Poryvy vetra hmlu raz prinášajú a o chvíľu odnášajú preč, raz je viditeľnosť lepšia, potom je to horšie, ale po vnadisko na diviaky, vidím stále, lebo aj vrstva snehu tomu napomáha. Začína sa šeriť, keď odrazu počujem približujúci sa cupot na snehu, smerujúci do prieseku pred posed. Líška, vravím si v duchu, beriem trieder a naozaj objavuje sa líška, ktorá prišla asi 10m pred posed, na pár sekúnd zarazila, a stráca sa v riadkoch. Jediné čo som stačil, zaregistrovať bolo že mala úplne vypelichaný chvost. Prašivá! Teba ja predsa poznám z fotopasce. Beriem do ruky guľobrok, potichúčky posúvam poistku a čakám líšku kedy sa objaví, lebo mäsový odpad je o 10m ďalej ako sa líška stratila v riadkoch viniča. Viem, že prejde krížom k návnade. Neprešlo ani pol minúty a líška je vonku, pobieha po prieseku a odrazu si to namieri smerom k posedu. To už na líšku pozerám cez optiku a červená bodka poskakuje na hrudi. Ako náhle sa zastavila, stláčam zadnú spúšť. Broky zrážajú líšku na nástrele. Tak, to by sme mali, teším sa. Moja šesťdesiata líška. Prebíjam nový dvacinkový brokový náboj a zaisťujem flintu. Pokladám ju na svoje miesto a nalejem si z termosky čaj. Medzi tým sa celkom zotmelo. Cez hmlu padá drobný dážď. Štve ma to, lebo posledné zbytky snehu budú raz dva preč. V posedovom vaku je mi príjemne a tak čakám ďalej. Odrazu zisťujem, že hmla úplne zmizla. Preto beriem kuker a kontrolujem celý priesek až po cestu. Od posedu máme vykosený asi 50m úsek, potom nasleduje cca 80m pás buriny a ďalej zasa vykosená časť, lebo tam asi 10 riadkov, viniča niekto obrába. V tomto zadnom vykosenom páse registrujem nejaký čierny fľak. Necháva ma chladným, lebo viem, že tam bola kopa agátov, nahádzaná. Občas, nejaká kopa z viniča, a preto tomu nevenujem nejakú pozornosť. Čierny fľak je asi vo vzdialenosti 130m od posedu. Pri ďalšej kontrole cez trieder sa odrazu dáva čierna kopa do pohybu a mne skoro vypadol ďalekohľad z rúk. Fú, veď to je do kelu diviak. So zatajeným dychom pozerám a zisťujem, s kým mám do činenia. Veď to je naša "trojnožka". Len neurobiť žiadnu chybu. Ak všetko bude tak, ako si predstavujem a budú aj patróni naklonený, dnes ukončím jej trápenie navždy! Trohnohá sa dáva do pohybu smerom k posedu, po kraji prieseku povedľa betónových stĺpikov viniča. Je ju dobre vidieť, lebo z buriny jej trčí celý zhrbený chrbát. Kým prešla úsek až na kraj buriny, ako začínala vykosená časť k posedu, tak jej to trvalo dobrých 10 minút. Predsa len po troch nohách to nejde tak ľahko, ako zdravému kusu. Odistený guľobrok je nachystaný v okienku, napináčik, dávno napnutý a ja čakám, kedy sa objaví na holom priestranstve. Jáj, len že to by nesmela byť stará skúsená diviačica. Ostala na úplnom kraji buriny, ktorá ju dostatočne kryla a ja som, viac tušil ako videl, že tam je a sleduje okolie, či je čistý vzduch. Čo vám budem hovoriť, napnutý som, ako struna, prsty už pomaličky tŕpnu a srdce búcha ako zvon. Nechala ma ďalších nekonečných 15 minút čakať, kým sa znovu dala do pohybu. Pomaly sa vynorila z buriny a ostala na ostro pozorovať okolie, po pár sekundách sa podujala urobiť cca ďalších 5 krokov. Teraz sa trojnohá natáča bokom a... Tak tu teraz stojím s obnaženou hlavou a vzdávam hold svojmu úlovku. Červený pramienok farby jej steká pri koreni ucha. Výborná rana! Bola viac než dobrým súperom, jej dlhoročné skúsenosti a inštinkty z nej urobili, akoby "Ducha". Proste sme o nej vedeli, ale nikto ju nevidel. Len zábery z fotopascí dokazovali, že naozaj existuje. Dnes mi bola proste súdená. Do papule jej zasúvam, zelený malinový zálomok, ako posledný hryz, sebe zálomok omočený vo farbe na znak úspechu. Potom kontrolujem jej zranenie. Ratica je celá skrútená a pritlačená k telu, mohla to byť prestrelená kosť a následne zrastená. Tak a máš po trápení. Pri týchto vzácnych okamihoch, samozrejme nesmie chýbať fotodokumentácia, na pamiatku, tak robím fotky z nástrelu. Potom si privolávam pomoc, predsa len sám ju nedokážem naložiť do auta. Našťastie na neďalekej chate volám brata, a spoločnými silami ťaháme trojnohú dolu riadkom na cestu. Tam ju ešte pekne naaranžujeme a robíme zopár ďalších fotiek. Nakoniec idem, zobrať prašivú líšku, ktorú musím zlikvidovať. Pri naložení úlovku sa trošku zapotíme, museli sme prizvať aj bráchovú priateľku, ale zvládli sme to. Čo dodať na záver. Ďakujem, našim patrónom poľovníctva, že mi umožnili po šiestich rokoch ukončiť trojnohej trápenie. Môj rešpekt a úcta patrí vitalite diviačej zveri, že aj s takýmto relatívne ťažkým zranením, dokáže bez problémov prežívať a dokonca vychovávať svoje potomstvo. A na záver len "Lovu zdar" priatelia a veľa úspechov do nového roku! zobraziť celý popis