popis: Deň pred augustovým splnom som sa rozhodol opáčiť Oráčiny. Kukuričné polia neďaleko dávali nádej na úlovok diviaka. Z týždňovky sa vrátil aj môj dlhoročný spoločník Miro. Ako by to bolo, keby som nezavolal aj jeho. Na lúkach na...Deň pred augustovým splnom som sa rozhodol opáčiť Oráčiny. Kukuričné polia neďaleko dávali nádej na úlovok diviaka. Z týždňovky sa vrátil aj môj dlhoročný spoločník Miro. Ako by to bolo, keby som nezavolal aj jeho. Na lúkach nad poľami sa ukázala iba vysoká a srnčia. Nuž sme sa pred polnocou pobrali domov. V aute ma napadla myšlienka, že sa cestou zastavíme na Krámci. Vlani tu diviaky narobili na kosných lúkach poriadnu paseku. Auto sme odstavili pred hradbou krovín, aby sme nenarušili nočný pokoj lúky. Už z jej okraja sme zbadali dve čriedy zveri. Niekoľko kusov vysokej sa popásalo neďaleko čriedy diviakov. Diviaky boli stále v pohybe, tak sa ich počet nedal presne zistiť. Odhadol som to na +/- 20 kúskov. Priblíženie sa k čriede nám ale nevyšlo Našej pozornosti ušla dvojica srnčej, ktorá nás hlasno obrechala a to bol signál pre celú lúku. Vo chvíli sa vyprázdnila. Už som mal za sebou tri prebdené noci, tak som sa v deň splnu rozhodol pospať si. Miro sa tiež pobral na rybačku a mal tam zostať do konca splnových dní. Mal pre zmenu zálusk na zubáčov či kaprov. Ale v nedeľu som už pred súmrakom sedel pod kríkom na Krámci. Vedľa kríka rastala mladá osika, spodné konáre som jej upravil tak, aby som si mohol na ňu zavesiť veci. Sedačku som postavil pred osiku a pohodlne sa oprel. Poloha viac ako vyhovujúca. Mesiac sa vygúľal spoza kopca a osvetlil lúku predo mnou. Ja, krytý v tieni statnej liesky, som bol z lúky prakticky neviditeľný. Bolo mi to však málo platné. Nemalo ma čo spozorovať. Lúka bola do polnoci úplne prázdna, tak som to zabalil aj ja. Nevzdával som sa. Raz tie diviaky musia prísť. V pondelok mesiac vychádzal o čosi neskôr, tak som tomu prispôsobil aj môj príchod na Krámec. Chyba. Črieda vysokej už bola zapasená a moju prítomnosť jedna z jeleníc ohlásila hlasným brechotom. Lúka sa vyprázdnila a ja som si v duchu poriadne vynadal. „Keď som už tu zasadnem pod osiku, veď tu diviaky neboli a jelenicu brechať nepočuli“, hútam. Opäť som osiku ovešal vecami že vyzerala ako vianočný stromček a pohodlne sa pod ňu usadil. Mesačné lúče už začali olizovať okraj lúky a tak som bol v strehu. Ticho na lúke občas prerušil iba plch, čo na lieske nado mnou zbieral oriešky. Pohľad na hviezdy mám síce rád, ale pozerať na ne tri hodiny je aj na mňa dosť. A sedením na trojnožke som tiež celkom slušne zdrevenel. Mal som v pláne vydržať minimálne do polnoci. Tak som sa postavil a začal rozcvičovať stuhnuté svalstvo. Už som sa však neposadil. Vzdal som to a začal baliť veci. Keď som už mal na sebe všetko nahádzané, začul som šuchot v tráve. V ďalekohľade sa objavili diviaky. Bachyne, prasatá a lanštiaky. Bachyne s prasiatkami sa pustili stredom lúky a jeden z lanštiakov sa rozbehol priamo na mňa. Stále som bol krytý lieskou tak ma nevidel. Ledva som stihol zložiť flintu a už bol lanštiek na 4 kroky odo mňa. Tak som teda vystrčil dopredu hlaveň flinty, namieril od pása do najhrubšieho a vystrelil. Pripadal som si ako jeden z úžasných strelcov v kovbojkách, ktorí od pása likvidujú svojich protivníkov jedna radosť. Diviak po výstrele padol ako podťatý. Hluk výstrelu urobil poriadny zmätok na lúke. Diviaky sa rozpŕchli všetkými smermi. Niekoľko prasiatok sa rozbehlo smerom ku mne. Aj som skúšal, opäť od pása, na niektoré namieriť, ale boli prirýchle. Nakoniec som nevystrelil. V ďalekohľade som sa snažil spočítať veľkosť čriedy. Odhadom 8 bachýň, prasiat zo tridsať a pár lanštiakov. Vskutku pekný pohľad. Mám takého tušáka, že toto nebola moja posledná návšteva Krámca. zobraziť celý popis