popis: Kým som sa stihol spamätať že srnce už vytĺkli, tak sa v našom združení odstrielali srnce druhej vekovej triedy. Niežeby to bolo rýchlo, ale ja som si ako vždy, dával na čas. Na povolenke mi ostala jednotka a už som nechcel na nič ča...Kým som sa stihol spamätať že srnce už vytĺkli, tak sa v našom združení odstrielali srnce druhej vekovej triedy. Niežeby to bolo rýchlo, ale ja som si ako vždy, dával na čas. Na povolenke mi ostala jednotka a už som nechcel na nič čakať, začalo sa hľadanie. Po určitom čase som usúdil že keď som nevidel žiadneho ročka, výradový sa z toho bude vyberať ťažko. Srnčekov som nachádzal pomerne dosť, ale všetkých odrastených. Aj v jeden večer, preskakujúc elektrické oplôtky, unikajúc stádu kráv vedených mrzutým býkom ktorému pre istotu odrezali rohy, som videl dve dvojky. Ubehaný som sa s kamarátmi - poľovníkmi stretol na dohodnutom mieste. V rohu hájika, asi na 300 metrov, mi ukazujú kus srnčej. Už bolo šero a mi sme poriadne nevideli čo by to mohlo byť, ale vraj sa im to zdal byť srnček. Na nasledujúci večer mi prichádza sms-ka v znení: "pasieme ti jednotku srnca, zajtra je tvoj!". Navštívili tú istú lokalitu a na tom istom mieste čítajú mladého srnčeka takmer bez parôžkov. Ďalší večer sa o siedmej pomaly blížim k miestu kde by sa mal objaviť, vynáram sa z vysokej trávy a predomnou sa už na mladej ďatelinke popása on. S Tarkou, mladou jazvečíčkou, ho chvíľu pozorujeme. Srnec sa pasie asi na 70 metrov, ale máme ho na horizonte. Takto strieľať nemôžme, nanajvýš je za kopcom dedina. Potichu cúvame a cez vysokú trávu chceme prejsť na posed na ktorý sme mali namierené, vychádzame hore ale po srncovi už ani stopy. V ten večer sa objavil už iba zajačik. Nasledujúcu vychádzku sa rozhodnem absolvovať ráno. Čakám že to bude mierny problém, keďže som sa o to pokúšal už viackrát a svoje umenie vypnúť dva budíky som doviedol k takej dokonalosti, že sa pritom ani nezobudím. Inak tomu nieje ani toto ráno, po chvíli sa však strhávam, väčšinou keď sa mi to stane je už desať hodín doobedu. Pozerám na mobil, je 3:28 a prevaľujem sa na druhý bok. Neviem prečo ale mysľou mi prebehne "kto sa bojí, nech nejde do lesa" toto si predsa nenechám a vstávam. Potme nahadzujem trenky a ponožky, zhrabnem zvyšné veci a flintičku. Doplížim sa do kuchyne kde konečne zasvietim, jasné... trenky naruby... Spravím nápravu, doobliekam sa, zobudím chlpatú a už sa vezieme. Akurát sa začína rozvidnievať. K posedu nám chýba pár sto metrov, zastavujeme a prehliadame ďatelinku pri posede kde má byť srnček. Pasie sa tam rúdlik vysokej ktorý dobre poznám, 18 kúskov z toho tri špicere, jeden hádam polmetrový, už o nás vedia. Zbežne skontrolujem vysokú trávu pod nami, natrafím na uši diviaka, z vysokej trávy trčí iba jeden pár, súdim že to bude svinka a ratolesti nevidno. Je v pohybe. Za chvíľku som vyvedený z omylu, kedy do vyjazdenej koľaje vychádza síce veľká sviňa, ale zaňou šesť rôznych kúskov, žiadne prasa. Po ceste k posedu musíme preťať ich stopu a ja Tarke durenie vytĺkam z hlavy. Zrazu popred nás prebiehajú tri lanštiaky a tri prasatá, pekný pohľad na pokosenej lúčke. Potešený počtom diviačkov v okolí sadáme na posed. Nesedíme ani 15 minút a po ľavej ruke vypása vyhliadnutá jednotka. Dvíham ďalekohľad, je možno na 80 metrov a mne sa zrýchľuje dýchanie. Zadnou nôžkou sa poškrabe za uchom a uisťuje ma že je srncom, vydýcham sa. Opieram saueríka, napináčik, poistka, šepnem Tare že ideme nato. T-čko založené, jemný pohyb, padne rana. Srnec pekne značí, zásah potvrdzuje aj ťapnutie gule a padá na mieste. Chvíľku ho sledujem ako odkazuje, preistotu prebíjam. Po chvíľke schádzame, kvôli sučke ma trochu mrzí že po rane nepodišiel ani kúsok. S Tarkou na remeni trochu nadchádzam aspoň na jeho čerstvú stopu a pomaly sa približujeme. Srnček je zhasnutý a Tara sa naňho vrhá, schmatne ho za krk a už mu hlávka lieta zo strany na stranu. Vynadám jej že by mohla vydať aspoň hláska a po chvíli sa za mojej asistencie rozbrechá. Okolo srnčeka porobíme všetky náležitosti, a ťaháme ho k autu, vlastne ťahám ho iba ja, Tara samozrejme opačným smerom. Po chvíľke to vzdávam, uložím ho na kraj a idem po auto. Doma spravíme pár fotočiek na pamiatku. Som rád že mi nakoniec bolo umožnené uloviť výradovú jednotku a vďačím za to hlavne dobrým kamarátom, bez ktorých by sa mi to asi nepodarilo. Lovu Zdar! zobraziť celý popis