Nedá mi chlapci, aby som ešte raz nezareagoval na túto tému. Možno sa budem v mnohom opakovať. Sociálna, veková štruktúra ... a s tým spojené problémy a následky veľmi dobre popísal Vlado. Inak to ale berie človek, keď to číta a inak keď to vidí. V posledných týždňoch som si v plnej miere uvedomil príčiny a následky, ktoré to so sebou prináša. Po žatve vidno na poliach a ešte aj strniskách diviačatá rôzneho veku a rôznych veľkostí. Od pásikavých v "pyžamách" až po dobre vyvinuté diviačatá zodpovedajúce danému obdobiu. Nie je ale v poriadku, ak za jednou lantiačkou idú ako vláčik diviačatá rôznej veľkosti a veku. Kde k nim prišla, kde ich „sprivatizovala" je každému jasné. Nie je to výnimka, je to už žiaľ pravidlom. Jediná príčina je v našej nedisciplinovanosti, nedôslednosti, niekedy možno aj určitej náhode a "smole" pri love diviakov. Tu platí skutočne pravidlo, že „otrávené slovo a guľu“ nezoberieš späť. Neviem, či som nejaký sentimentálny, alebo sa bojím, alebo čo je vlastne príčinou, že vždy než vystrelím na diviaka, vždy si spomeniem na slová jedného kamaráta, ktorý už poľuje tam, odkiaľ niet návratu. Nebol to nikdy žiadny mysliteľ, ale iba obyčajný človek. Vždy sa mladých poľovníkov záhoráckym nárečím pýtal : „Víš nač máš tento prst? (Ukazovák.) Než ho potáhneš, rozmýšlaj! Huavu nemáš na to aby ti nechodzili vrabci do krku srávat. Gula ked vylecí, nezebereš ju spátky.“ Keď sa znovu vrátim k pôvodnej myšlienke, tak jediná cesta ako zvrátiť tento nepriaznivý stav je prísna disciplína v love diviačej zveri. Nech už ide do čerta hlad po úlovku a v mnohý prípadoch ľudská „nenažranosť“, nech zvíťazí konečne rozum, poľovnícka etika, nech vrátime prírode, čo sme jej vzali a čo sme v nej narušili. Určite sa skvalitní genofond diviačej zveri, znížia sa škody a zvýši sa jej trofejová hodnota.