www.huntingland.sk
dnes je sobota,  18. november 2017,  meniny má Eugen,  spln: 3. december 2017,  dnes východ slnka: 07:03,  dnes západ slnka: 16:00
Kúpou trička s logom LovuZdar.sk podporíte chod portálu LovuZdar.sk                Využite bezplatne sekciu DOPYT na nájdenie najlepšej ceny.                Kúpou produktu z eshopu LovuZdar.sk podporíte chod portálu LovuZdar.sk
ferovia
C.B. ONE, s.r.o.

Ked (nie)je dcéra po otcovi - príbeh

autor: off tifo
pridané: 1.11.2017 12:36
Ked (nie)je dcéra po otcovi
Keď (nie)je dcéra po otcovi.

Osobne poznám štyroch poľovníkov, ktorí sú sklamaní z toho, že ich syn nekráča v ich šľapajach.
V detstve ich brávali do prírody, ale chlapci zostali vlažní alebo úplne chladní. Niektorí otcovia im dokonca aj kúpili zbrane, výstroj....dali by im aj to posledné, len aby poľovali s nimi. A nič...
Pred rokmi ma kamarát pozval do hôr na spoločnú poľovačku na diviaky. Bolo tam pomerne dosť domácich poľovníkov, ale aj hostí. Nemám veľmi rád veľkú spoločnosť, ale medzi poľovníkmi je to u mňa skôr naopak. Je to pre mňa zaujímavá vzorka ľudí, ktorí „hľadia jedným smerom“, avšak sú rozdielni vo viacerých ohľadoch. Nájdem tam poľovníkov starých, ale aj nováčikov, štíhlych, ale aj tučných, neuveriteľných extrovertov, ale aj zarytých introvertov. Pri nástupe som sa takto „bavil“ a tešil sa na to, ako nás rozostavia v hore a ako sa v hore budú ozývať hlasy honcov, štekot psov, výstrely...
Po skončení prvého kola bola krátka prestávka a tam som si zbadal dvojicu, ktorú som si pri nástupe nevšimol. Pri kope siahovice stálo dievča s dlhými rozpustenými vlasmi, na hlave
malo tmavozelený klobúk so širokou strechou. Oblečenie jej dokonale sedelo, v tvári bola veľmi pekná, no ako Diana. Na pleci mala zavesenú guľovnicu, na chrbte zavesený malý
kožený ruksačik. Vedľa nej stál starší poľovník, ktorý jej práve nalieval horúci čaj z termosky. Správali sa k sebe veľmi pekne. Nebolo ťažké si domyslieť, v akom vzťahu boli:
otec a dcéra. Ten otec na nej išiel nechať oči, ona bola k nemu tiež veľmi milá. Zadíval som sa a aj zamyslel. Bolo to obdobie, keď sme si s manželkou mysleli, že budeme mať deti, ale tie nejako meškali, nechodili a ja som bol na takéto „obrazy“ stále viac citlivejší. Túžil som po synovi, s ktorým by som chodil na poľovačky, ktorému by som odovzdal všetky poznatky a skúsenosti, ktorému by som raz dal zálomok po ulovení srnca...Pri pohľade na túto dvojicu som si v duchu povedal: “Pane Bože, toto by som chcel zažiť aj ja!“ Odvtedy ubehlo sedem dlhých rokov a ja som sa stal šťastným otcom krásneho dievčatka. Dnes má takmer štyri roky a veľmi rada so mnou trávi čas v poľovníckej izbe. Bez problémov priradí zavesené kožušiny a parohy konkrétnemu živočíšnemu druhu a tiež miluje naše jazvečíčky Coru a Tinu ako ja. Na poľovačku som ju zatiaľ ešte nezobral, ale keď som niekedy na posede „sám so svojou poéziou“, ulietam na jednom sne, ktorý je dosť konkrétny:

Hanka už je dospelá, vyrástla na krásne dievča, miluje prírodu a má ešte „horúci“ poľovný lístok. Zatiaľ nič neulovila, ale teší sa na svojho prvého srnca. Moje pomenovania „tatík“
a „tatinko“ vymenila za „tato“ alebo „tatino“.
Prichádzam za ňou do izby, sadám si ku nej a hovorím:
Máš teraz prázdniny, našla by si si na tri dni čas?
Prečo tato?
Vybavil som u môjho dobrého kamaráta odstrel srnca – gombičkára, mali by sme na to tri ranné postriežky.
Huráááá! To naozaj?
Áno, naozaj!
Super, teším sa!
Dobre, tak sa pobaľ, v noci vyrážame, aby sme ráno, ešte za tmy sedeli na posede.

Deň prvý:
Ráno je chladné, sedíme s Hankou na posede a čakáme na východ slnka a príchod gombičkára, ktorého nám „vysedel“ kamarát. Vidíme všetko možné, len nie srnca, Neprišiel.
Hanka je sklamaná, vidím to na nej.
Si smutná? Nemáš prečo. Je dobré, že dnes neprišiel.
Prečo tatino?
No, preto, aby si pochopila, že poľovačka nejde vždy podľa plánu, musíš rátať so šťastím. Je to ako v živote, nie všetko Ti vyjde tak ako si to predstavuješ, nie všetko dostaneš hneď.
Potom si to viacej budeš vážiť.
Myslíš?
Viem to iste.

Deň druhý:
Ďalšie ráno na tom istom posede. Hanka netrpezlivo čaká na svojho srnca. Ešte za šera zaregistrovala na čistinke zver. Mlčky ma chytí za ruku a prstom ukazuje pred seba. Dávam si
ďalekohľad na oči a naozaj, je tam srnec!
Tatko, je to srnec?
Áno je!
Môžem už vystreliť?
Odpovedám jej otázkou:
Vidíš ho dobre? Vidíš mu parožky úplne? Lebo ja iba vidím, že medzi ušami niečo má, viem, že sú to parožky, ale neviem aké. Počkaj trošku, kým vyjde slnko, lepšie si ho obzrieš.
Tatino, čo ak nám zatiaľ utečie?!
Neutečie, pekne sa pasie, nevie o nás...buď trpezlivá. Slnko vyšlo, srnec si uhryzuje lístky z mladého buku a obaja vidíme, že srnec má pekné parožie, je silný v tele a je vo výbornej kondícii.
Tatko, môžem streliť?
Nie, my čakáme na gombičkára, slabého a z hľadiska chovu nevhodného srnčeka, tento je chovný.
Si smutná? Nebuď. Je dobré, že dnes prišiel chovný srnec a nie ten „náš“.
Prečo tato?
No, preto, aby si pochopila, že nemôžeš vystreliť na hocičo.
Aha, no dobre.

Deň tretí:
Posledné ráno na našom posede. Východ slnka je nádherný, kvapky rosy sa trblietajú na tráve. Zrazu sa vo vysokej tráve niečo pohlo. Ďalekohľadom to preverím a vidím hlavu srnca, ktorý má medzi ušami namiesto parožkov len malé „gombičky“. Je to on, srnček na ktorého čakáme. Potichu šuškám Hanke:
Tam v tej vysokej tráve je on, počkaj, kým z nej vyjde. V žiadnom prípade nestrieľaj pokiaľ je v nej.
Dobre tato.
Sledujem ju aj srnca. Hanka sa chveje, a srnec pomaly vychádza na čistinku. Hovorím jej potichu:
Namier mu na komoru, sústreď sa, neponáhľaj. Pomaly, pomaličky....v pokoji...
Hanka mieri, chvíľu váha, ale potom sústredene a pomaly stláča spúšť. Horou zaznie výstrel, sojky okolo škriekajú...Srnček sa stratil v tráve, ďalekohľadom vidím, že je zhasnutý.
Tatko, trafila som? Neveriacky sa ma pýta.
Áno, leží, ale ešte k nemu nechoďme, počkajme chvíľku.
Po krátkom čase ideme spolu k srnčekovi, Hanka si k nemu kľaká a obdivuje svojho prvého srnca. V očiach má slzy dojatia. Ja tiež, ale rýchlo si ich utieram, aby ich nevidela. Potom sa postaví a objíma ma.
Poď, postojíme chvíľu pri ňom, dáme si dolu klobúky, vzdáme mu úctu.
Prečo tatino?
Vzala si predsa život, to nie je len tak. K životu musíme mať predsa úctu.
Mlčky pri ňom postojíme.
Potom z najbližšieho stromu ulamujem tri vetvičky – zálomky. Jeden dávam srnčekovi do papule, ako posledný hryz. Druhý na ranu a tretí, namočený vo farbe, podávam Hanke a ona
si ho zastokne na pravú stranu jej klobúka. Objíma ma a potichu mi povie:
Ďakujem tatinko! Mám Ťa rada!
Aj ja Teba.

A tu sen končí.

Či sa mi niekedy splní, to ja neviem. Bolo by to fajn, ale v tom sne nie som sám, je tam Hanka a ja naozaj neviem, či bude chcieť kráčať v mojich šľapajách, či zahorí pre poľovníctvo. To nevie nikto, vie to iba Boh a ten máva svoje jedinečné scenáre. Ja budem rešpektovať jej rozhodnutie a šťastný budem najmä vtedy, keď bude šťastná ona.
počet zobrazení: 257
počet hlasov: 8
kategória: poľovačka
 

Aký je dôvod vášho označenia za nevhodný?

komentáre

off tifo , 13.11.2017 o 23:45

Ďakujem, všetko dobré aj Tebe Martas007

off Martas007 , 13.11.2017 o 23:15

Veľmi pekný príbeh :) Tiež ti veľmi prajem aby sa ti tvoj sen splnil :) Viem o čom hovorím ale zo strany syna ktorý tieto krásne prvé chvíle zažíval po boku svojho otca :) Sú to krásne spomienky a tak isto teraz už aj ja mám deti a tiež by som bol veľmi šťastný keby aspoň jedno z nich išlo v mojich šľapajach :) Ako si napísal to vie zatiaľ len Pan Boh:) Nech sa darí ..

off tifo , 10.11.2017 o 23:31

Ďakujem :-)

off rubi764 , 9.11.2017 o 7:56

Pekné, prajem ti aby si ten sen raz naozaj prežil.

off lubo22 , 6.11.2017 o 14:20

Veľmi pekne napísané....

© 2006 - 2017 LovuZdar.sk Všetky práva vyhradené.