DOPYT na LovuZdar.sk
dnes je štvrtok,  13. august 2020,  meniny má Lubomír,  spln: 3. august 2020,  dnes východ slnka: 05:42,  dnes západ slnka: 19:59
www.LUK.sk

VYHNANEC - príbeh

autor: off Dajana
pridané: 6.7.2020 13:57
VYHNANEC

Dusivé horúčavy prebiehajú už celé týždne. Teplota stúpa do neuveriteľných výšok. Človek sníva o ľahkom letnom vánku, zbežnej osviežujúcej prehánke ale márne, ani list sa nepohne, ani nebeské požehnanie neprichádza. Vzduch sa chveje po krajine aj neskoro popoludní, a ranná rosa lesknúca na steblách trávy vychádzajúcim slnkom v prchavom okamihu vyschne.



Po týždňoch horúcich dní a dusivých bezsenných nocí sa konečne otvorili nebeské kanály, a spustil sa vytúžený dážď. Miestami prichádza ako požehnanie, inde so zaslzenými očami zdvihnuté k oblohe žiadajú ľudia vysvetlenie za úpadok, sprvu za suchotou zvädnutú, potom krupobitú úrodu svojej práce.



Naša rodná dedina spočíva na šťastnom mieste, v kotlíku obklopenom pahorkami. Na dlani Božej, pretože za kopcami zasiahla búrka ohnivou palicou, hromom a krupobitím, ktorého sme dostali len od okraja. Nakoniec sa teplo zmiernilo a slnečné lúče už príjemnejšie šteklili pokožku človeka. Krajina sa takmer obnovila.



V popoludní za pokojnú nedeľu z dediny sa ozýva veselá hudba. Obecenstvo oslavuje. Ľudia sa schádzajú na Deň obce, rodiny sa zberajú a vedú za ruky šťastne poskakujúce deti na lúku. Takmer cítiť vôňu pečenej klobásy a z myšlienky studeného penivého piva sa zbiehajú sliny v ústach človeka.



Uvažujeme aj my so Zolim: mali by sme ísť, budú tam príbuzní, priatelia...tento svet je taký uponáhľaný, stretávame sa tak málo.



Nakoniec denná veselica sa nám zdá priveľmi hlučná, príliš búrlivá. Vôňa praženej klobásy sa rozptýlila, aj smäd pomaly pomynul.



Vari počul niekto krajšiu hudbu ako šum lesa, štebot vtákov a zvuk bzučiaceho potôčika? Pozná človek viac utešujúcu melódiu než cvrlikanie cvrčkov, žabí koncert, a vonia čokoľvek príjemnejšou arómou ako strnisko pšenice, ktorú nosieva medzi jeho dažďom nasiaknutými pahýľmi tancujúci vánok do našich nosov?



Sladká príťažlivosť prírody nás zviedla, musíme sa len rozhodnúť kto kam ide.



Popri hornom háji Šáškúta sa nachádza nedávno zozbierané jačmenné pole, na ktoré si zvykli robiť dennú návštevu diviaky a zdá sa, že váhajú uveriť svojim zmyslom, pretože hosťujú dokonca aj po žatve, ako keby tým mohli znova vykúzliť neskrotný blahobyt. Neodradilo ich ani opakovaná skutočnosť, že už museli niekoľkokrát zdaniť na tomto mieste.



Ale srdce ma priťahovalo vtedy inde. Pomaly je to mesiac, čo som prvýkrát zazrela na lucernovom hone mladého srnca. Z jeho čela vypukli - sotva sa dá nazvať parohmi – dve krátke paličky podobné „zlomenej ceruzky“. Vtedy sa ešte nezačala doba lovu srnčej zveri, o čom svedčil drobný, zakrpatený paroh schovaný v lyku.



Čoskoro však je tu čas srnčej lásky a v mojej povolenke figuruje aj ulovenie srnca prvej vekovej triedy. Odvtedy som ho už mnohokrát videla, ale vždy bol veľmi ďaleko, chodil na návrší lucerny. Priznávam, že som neraz cítila pokušenie na dlhšiu ranu, ale nakoniec vždy prevládal zdravý rozum. Na takú šľachetnú zver je neetické strieľať na „dvestých“ metrov.



Avšak som už nemusela vidieť jeho parôžky. Pozorovala som ho toľkokrát, že som už poznala jeho zvyky, pohyby, chôdzu, tvar jeho zrkadla, tmavší odtieň čela. Občas svojrázne potriasol hlavou. Zrejme ho trápili parazity, ale možno – naivne - chcel len opáčiť vyzerať zrelší, aby zastrašil rivalov, ako so zdvihnutou hlavou, elegantne, ale rázne bodol svoje štíhle nohy do zeme. Často zatriasol celým telom a hlavou, trepotajúcimi ušami naznačujúc svoju neohrozenosť.



Z času na čas na pasienke sa objavil jeden veľmi starý srnec, dokonca ešte ďalší s jedným parohom. Toho posledného som raz videla aj zblízka. Honil srnu úplne pod posed, ale bolo to už za súmraku, takže som sa nemohla bezpochybne rozoznať či má zlomený, alebo si dal narásť iba jeden kmeň. Jediné čo som videla naisto, že mal obe ružice.



Podstatná zmena v hojnom teritóriu sa nastala po zrážke starého srnca so srncom s jedným parožím. So zadržiavajúcim dychom som pozerala ich súboj, až čoskoro vzdal zápas starý šestorák a hanebne opustil bojisko.



Tým sa stal kráľom „jednorožec“, a od tej chvíli dni môjmu malému čertíkovi boli zrátané.



V popoludní tej nedele s ľahkým srdcom som sa otočila chrbtom obecnej zábave, a prišla som na posed postavený na okraji lucerny. Srna sa už pásla na pasienke so svojím, už pekne vyspievajúcim srnčaťom. Matka zdvihla hlavu, poslala mi pohŕdavý pohľad že som narušila ich popoludňajšie pasenie, a skokom zmizli obaja do agačiny. Zrejme som im nepredstavovala príliš veľké nebezpečenstvo, pretože sotva uplynulo pár minút, znovu vyšli na pasienku a ja, sediac v lóži som mohla divadlo aj naďalej obdivovať.



Zapadajúce slnko obkľúčilo krajinu v nádherných svetlách. Agátový les sa kúpal v neopísateľných odtieňoch lesku. Na terasoch bujnujúcich tŕnitých kríkov čipiek, čučoriedok a černíc úplne zmocnili pevné výhonky - už dlhé roky zanedbanej – vinice, a premenili ich na tienistý altánok poskytujúc jedinečný, srdce očarujúci pohľad pri červenkastej žiari slnka.



Človek by si myslel, že už nič krajšie nemôže vidieť, ale vtedy sa pozriem na obzor lucerny -  ktorý v tom okamihu vyzeral akoby sa tam obloha stretávala so zemou - a „medzi nebom a zemou“ sa objavila silueta srny a jednorožca.



Spamätajúc z idylickej vízie si spomeniem, že mladý srnec sa dlho neobjavuje. Vari kam ho vyhnali?



V tom momente sa mihne krík a z neďalekej terasy niekdajšieho vinohradu sa zrazu objaví. Opatrne kráča smerom ku mne, vidieť na ňom, že na tomto mieste je ešte cudzí. Zdá sa, že maličkého naučili móresu hore na kopci...očividne pustil z namyslenosti.



Ľahkým krokom, nesmelo prichádza. Má namierené na lucernu. Prichádzajúc na chodník sa zarazí, zbadá pach mojej stopy. Už som si myslela že odskočí, ale zvodná, sladká vôňa plodiny zvíťazí a keď dôjde na okraj pasienky, celkom zabudne na výstražný hlas opatrnosti.



Sledujem ho puškohľadom mojej Zetky až po okraj zeleného pásma. Odistila som, odtiahla napináčik a pomaly stlačila spúšť ... ale namiesto rachotu začujem tiché kliknutie. Napináčik zacvakol.



„Neposlúcha moja zbraň!... Vari vycítila moju neistotu?“ – uvažujem zaskočene, pričom myšlienka skutočnej reality ma takmer oblomí.



Hlboko vo vnútri bolo mi ho ľúto, nejako mi za ten mesiac kým som ho sledovala prirástol k srdci. Avšak zákony prírody sú nemilosrdné a ako svedomitý poľovník nemôžem byť slabá ani ja. Tento srnec - hoci on za to nemôže - nemá miesto v srnčej populácii. Pri tejto presvedčivej myšlienke odtiahla som znova napináčik rozhodným pohybom, a po krátkom zamierení vypálila zo zbrane.



Napriek rozpačitým podmienkam som bola presvedčená, že som dala dobrú ranu: srnec vyskočil, vykopol zadnými nohami, a videla som za jeho telom kúdol prachu, keď guľa prenikla jeho telom a narazila do zeme. Po výstrele srnec vzal šialený cval. Veľkým oblúkom zabehol do agačiny za mojim chrbtom, a v lese zamieril priamo ku mne. Rýchlo som sa otočila na lavici, už som si myslela že sa znova vynorí, ale na pár krokov odo mňa vzdal boj.



Spadol, a jeho posledný hlasný povzdych les vysielal ako ozvenu.



Už som nemohla dlho čakať, súmrak sa neprestajne blížil. Vyrazila som ho nájsť, vzdať mu poslednú úctu pred tým, než prejde na večné polia lucerny, kde už nebude vyhnaný, výradový srnec... kde už môže byť kráľom aj on.



Nešla som priamo na miesto, kde som ho počula spadnúť. Ak zver po rane neostane v ohni, je zaťatým zvykom každého poľovníka, že chce nájsť farbu. Tiež som išla na nástrel, hľadala som, točila som sa na lucerke, ale napriek všetkej snahe som nemohla nájsť jedinú kvapku krvi. Sledovala som únikovú cestu zveri, prebojovala som sa cez agačinu - hustej ako kefa - až na miesto, kde by mal byť srnec. Ale nebol tam. Nebol nikde!



Počula som, ako sa Zoli približuje na terénnom aute. Zabudol doma svoj telefón, takže sme neboli vôbec v kontakte, on len prišiel, pretože počul výstrel.



- Potrebuje to psa! - povedala som mu, keď som sa vyškrabala z tej húštiny. Opísala som podrobnosti a navrhla, aby sme sa znova obzreli tam kde som počula pád srnca. Ale darmo sme sa krútili, hľadali medzi stromami, tŕne mi už otvárali bolestivé rany na pokožke, ale srnca sme nikde nenašli.



Pozreli sme znovu aj nástrel, ale presvedčil sa aj manžel, že niet ani jedinej kvapky farby.



- Treba ísť pre psa! – konštatoval nakoniec.



Pre nás je to dosť chúlostivá úloha však nie preto, že by sme nemali čo priniesť, ale preto že ktorého vybrať z mnohých poľovných psov. Každý sa cíti „lovcom“ z plnej schopnosti, a každý sa ponúka na výkon služby. Cítia inštinktívne...vedia, čo je vo veci. Ale každý prísť nemôže.



Zapínam obojok na krk Bystre, päťročnej slovenskej kopovke, pripravujem farbiarsky remeň zatiaľ čo Beky, hrubosrstý jazvečík bez akéhokoľvek pokynu zaujme miesto v prepravke, a vyčkávajúc vykukne, naznačuje: „môžeme ísť!“.



Usmievame sa na seba, nemáme srdce ju nechať doma keď vidíme jej rozumné správanie. Dali sme ju v debničke tiež do auta, ak by Bystra neuspela, potom Beky dostane šancu.



Bystrinka okamžite narazila na stopu. Stlačila nos na zem, vzrušene sa otočila dvakrát na lucerke a ukázala cestu do lesa. Z pichľavej lesnej prechádzky sme už dostali prílišnú ukážku, pustili sme doň kopovku navoľno a čakali sme na kraji agačiny. Sučka zmizla z dohľadu možno na dve minúty, potom sa vrátila a vrtiacim chvostom a žiarivými očami naznačila: „Teda prídete, alebo vám ho aj prinesiem?“



- Tomu nechcem veriť! Veď tu som bola, presne na tomto mieste som stála a nevidela som srnca! - bedákala som neveriacky. Jeho drobné telo skrýval pred mojimi očami chumáč pŕchľavy.



Pohladili sme, pochválili sme Bystrinku za peknú prácu, dostala tiež zálomok a kto vie, koľkýkrát sme povedali znova: „Poľovník bez psa je len polovičným poľovníkom!“.



Vytiahli sme srnca na čistinku a ešte niekoľko minút sme stáli pri jeho výrade. Táto úcta patrí každej zveri, dokonca aj tomuto najmenšiemu, ku ktorému príroda nebola príliš milostivá.



Pravda je taká že máme aj úspešnejších, múdrejších a spoľahlivejších psov ako Bystra, ale tento rok to bolo druhýkrát, čo táto sučka preukázala niečo také, čo človeka poľovníka nesmierne poteší, a tu nemyslím len na úspešné dohľadávanie zveri.



Po tom, ako nám ukázala zhasnutého srnca, nebolo potrebné ju dať rýchlo na remeň, nebolo treba ju disciplinovať, upozorňovať, krotiť. Nemiešala sa nám pod nohami, neodchádzala, neštekala vyrušujúc večerný pokoj lesa, netrhala zver.



Keď sme uložili srnca na jeho vetvami zdobený výrad, Bystra bez jedinej inštrukcie si ľahla  vedľa rozviazaného vodítka, svoju krásnu, múdru hlavu naklonila na predné nohy, akoby ukázala: „Nech sa páči, môžete vyvrhovať, tu predo mnou!“



Takýto pes je sen každého poľovníka.



Chudák Beky tentokrát dlhovala cestu čertovi. Precestovala revír - dúfajúc že si dobre zapoľuje - v prepravke. Nastúpila na dvore v nádeji vzrušujúceho dobrodružstva, a neskôr vystúpila na tom istom mieste bez akéhokoľvek zážitku.



„Korenie je malé, ale silné!“ - hovorí povrávka, ktorá akoby bola o nej. Táto malá jazvečíčka si v domácej „svorke“ vybudovala veľmi silný rešpekt. Keď začína jesť, všetci si zachovajú primeranú vzdialenosť.



Tentokrát sme vyložili ulovenú zver na dvore, Beky sa uložila vedľa neho a nikto nemal šancu spoznať korisť bližšie. Strážkyňa vycerenými zubami dohliadala na to, čo jej bolo zverené, rovnako ako všetky ostatné veci, ktoré patria čo i len kúsok k poľovníctvu, či už je to klobúk, batoh, sveter alebo iné oblečenie.



Poľovníctvo nie je len o lovu zveri, vzrušení a selekcie.



Poľovníctvo je kontrast početných rozmanitých pocitov.



Poľovníctvo je pokoj, ticho, obdivovanie.



Občas vyvolá rýchly tlkot srdca, niekedy ľútosť, súcit..... predsa je to náklonnosť na celý život, ktorej človek nikdy neprestane prisluhovať.



 



Autor: Eva Tóthová Hívešová



Fotka: Kaufman Gábor


počet zobrazení: 186
počet hlasov: 3
kategória: poľovačka
 

Aký je dôvod vášho označenia za nevhodný?