DOPYT na LovuZdar.sk
dnes je nedeľa,  31. máj 2020,  meniny má Petronela/Petrana,  spln: 5. jún 2020,  dnes východ slnka: 04:53,  dnes západ slnka: 20:34
KRUG Puškárstvo

Sľúbený diviak - príbeh

autor: off Dajana
pridané: 15.5.2020 18:11
Sľúbený diviak

Sľúbený diviak

 

 

Ak človek sa nechá zviesť krásou prírody, môže sa stať aspoň na chvíľu jej skutočnou súčasťou. Súčasťou zázrakov ktoré Boh ponúka každému, kto si želá vychutnať harmóniu, pokoj a ticho. Príroda je veľkorysá a šľachetná pre toho kto k nej pristupuje s úctou, obdivuje jej krásu a hľadá útechu, hojenie a ochranu pod jej krídlami.

 

 

 

 

- Dnes ulovíš samotára od mokradi! – povedal Zoli s dôrazom, akoby mal samotným diviakom dohodnuté. Hovorí to ráznym výrazom na tvári, možno si myslí že ak to považuje za samozrejmé, splní sa to.

 

 

 

 

V ten deň nás navštívil aj náš priateľ Gyuri a pamätám si, že pri tejto vete sa dobre zasmial.

 

 

 

 

Nebol to zlomyseľný smiech, skôr som mala pocit, že každé slovo bral vážne - ba čo viac - bol presvedčený že ​​sa to skutočne stane.

 

 

 

 

- Aj daniela ti rovnako ohlásil, nie?“ - pripomenul veselo. Keď sa rozlúčil, kládol mi na srdce aby som mu zavolala, alebo aspoň napísala správu keď diviak „leží“, pretože chce zdieľať mojou radosťou.

 

 

 

 

S týmto odhodlaným optimizmom bol však sám, pretože bez akéhokoľvek pokrytectva môžem úprimne povedať, že som si také veľkolepé sny vôbec nesnula a celé proroctvo o diviakovi som považovala iba za milé šibalstvo. To bolo ešte vtedy, keď som sa starala o svojho otca a to bolo dokonca obdobie, keď som ho sotva mohla opustiť.

 

 

 

 

Pre mňa to znamenalo samotné naplnenie, nebeské požehnanie že som konečne mohla stráviť večer vonku, sama s prírodou - a čo viac - na svojom milovanom mieste: v lesnom zákutí pri mokradi. S tým som sa úplne uspokojila a bola som dokonale šťastná. Zoli ma sprevádzal až k sedačke a cestou načrtal aký veľký je diviak, odkiaľ prichádza a dokonca aj to „vedel“, kedy sa objaví. Keď chodil po revíri opravoval vratké krmelce, zosilnil rebrík alebo iba dozeral na soľníky, vždy posypal za hrsť obilia v járku, a lesní návštevníci na tomto mieste už vyšliapali snehobiely ostrov.

 

 

 

 

Keď povedal všetko, rozlúčil sa so slovami - „Šikovná buď!“ - ktoré už neraz prinášali poľovnícke šťastie, a obsadila som malú sedačku.

 

 

 

 

Plynuli posledné augustové dni. Letné horúčavy sa už vyburácali. Medzi stromami sa už skrýval vánok prorokujúc nadchádzajúcu jeseň, a vtáky protestovali proti tomuto nezastaviteľnému procesu štebotajúc jeden cez druhého. Všetko bolo také dokonalé!

 

 

 

 

Nenachádzam dôstojné slovo ktorým by som mohla hodnoverne načrtnúť ten šťastný pocit, ktorý sa ma vtedy zmocnil. Nečakaná sloboda, letmá odmlka, bezzáväznosť znamenali pre mňa vzácne privilégium, a jasne si pamätám každú myšlienku ktorá ma vtedy a tam zamestnala.

 

 

 

 

V tom čase som začala čeliť trošku netrpezlivo svojmu zamotanému životu, obmedzenému osudu a prihodilo sa že som vyčítala, zrátala, bola som ošklivá, podráždená.

 

 

 

 

Ako som tam sedela, sledovala som žiaru zapadajúceho slnka, počúvala spev vtákov, jemný koncert cvrčkov ktoré už privítali príchod súmraku, zrazu sa uhladili všetky starosti, ťažkosti a nebolo nič iné ako radosť z okamihu.

 

 

 

 

Ctižiadostivý, chúlostivý, krehký človek! Blahobyt, šťastie, veselosť a pôžitok je pre nás prirodzenou náležitosťou, priam si to nárokujeme ale tá sivá stránka života nás už vydesí a rozrušuje... avšak človek potrebuje noc, aby sa mohol tešiť svetlu dňa. Potrebuje starosti, skúšky aby si všimol a ocenil šťastné chvíle.

 

 

 

 

Hlasité prasknutie vetvy z mojich myšlienok ma trhlo späť do reality, a keď som si uvedomila čo to mohlo spôsobiť, moje srdce začalo búšiť oživot. Vtedy mi prišlo na myseľ čo Zoli rozprával a inštinktívne som sa pozrela na hodinky. Čas a smer tomu zodpovedali a potom som si uvedomila že ak sa ku mne teraz nepochybne približuje to, čo mi „sľúbil“, tak on túto zver nielen vystopoval, ale aspoň raz videl a aspoň raz prepustil.

 

 

 

 

S napätou pozornosťou a tlkotajúcim srdcom som pozorne počúvala pomaly sa blížiaceho diviaka. Trasúcimi rukami som držala ďalekohľad a ostražito sledovala kedy sa vystrčí z húštiny. Bol už iba na pár krokov odo mňa, ale husté krovie ho stále skrýval pred mojimi očami. „Ale či sa dlho neukážeš!“ – šepkala som netrpezlivo, a hlbokým povzdychom som sa snažila potlačiť svoje bezuzdné emócie.

 

 

 

 

„Obišiel ma? Zacítil? Alebo ani nie sem mal namierené?“  - vírili sa myšlienky v mojej hlave. Súmrak neprestajne sa zakrádal a čím viac sa stmievalo, zverou vyšliapaný holý úsek na zásype tým viac priťahoval môj pohľad. Zrazu, ako nočná bluda sa objavil v priekope. Niekde som čítala že niet temnej noci, v ktorej by diviak nebol čiernejší. Je to čistá pravda! Stál mĺkvo v priekope ako mocný čierny tieň v tme. Znovu som zdvihla ďalekohľad aby som sa mohla bližšie pozrieť.

 

 

 

 

V járku pristával obrovský kanec. Jeho mohutné telo bolo strašidelné ako zjavenie. Nehybne počúval, čuchal ale aj keď si všimol niečo neobvyklé, nezvyčajné znamenie jeho smäd, možno aj škŕkajúci žalúdok potlačil varovný signál jeho inštinktu. Začal jesť. S chuťou chrumkal obilniny. Zvuk jeho mľaskania vo večernom tichu - len pár krokov odo mňa - bol desivý a jednak vyzívavý pocit. Dávno som už necítila, ale moja spiaca poľovnícka vášeň vtedy zasiahla obrovskými plameňmi až k oblohe.

 

 

 

 

Diviak si už nezištne užíval pochúťky zásypu a potom vošiel do chladného bahniska. Nepocítil alebo podceňoval na neho číhajúce nebezpečenstvo. Hrot puškohľadu mojej zbrane sa napriek prudkému dýchaniu na chvíľu zastavil na bode za uchom diviaka. Pomaly som stiahla spúšť a toto obrovské monštrum kleslo na kolená. Pomaly, odovzdane sklonil hlavu, nos hlboko zavŕtal do bahna.

 

 

 

 

Hluk zbrane utíchol, v nemom tichu sa ozýval iba rytmický buchot môjho srdca. Mlčky, úprimnou úctou som stála nad týmto rešpekt vzbudzujúcim telom. Vedela som že tam čoskoro bude rušno, chcela som byť na chvíľu sama.... poskytnúť úctu, poďakovať.

 

 

 

 

Les bol svedkom pádu rytiera tajomných chodníkov, hustých podrastov. Nemým tichom úctil odchod samotára. Nehybne som zvierala svietiacu lampu, cítila som sa akokeby som bola na celom svete sama, a za týmto matným svetlom bola všade tma úplná. Bol to čarovný okamih, pozerala som na neživého diviaka a vedela som, že na tieto udalosti nikdy nezabudnem a že také okamihy sú stavebnými prvkami ľudského šťastia.

 

 

 

 

Zavolala som Zolimu ktorý zostal doma s otcom.

 

 

 

 

- Strelila som kanca! - povedala som zakašľajúc lebo môj hlas zdráhal prerušiť vrúcne ticho.

 

 

 

 

- Treba ho dohľadávať? - spýtal sa.

 

 

 

 

- Netreba, zhasnutý je, leží tu predo mnou! - odpovedala som stále dojatým hlasom.

 

 

 

 

- Evka daj mi nejaký čas, musím to zorganizovať! - takmer som cítila ako sa točia myšlienky v jeho hlave. - Treba tu viac ľudí a musím niekoho zavolať aj k otcovi.“

 

 

 

 

Kým pomoc prišla, dodržiavajúc slovo poslala som správu Gyurimu. Jeho odpoveď odrážala úprimnú radosť a ja som bola ešte šťastnejšia. Mladí poľovnícky kolegovia dlho stáli nad diviakom v tichosti a úcte, a uznane mi potriasli rukou.

 

 

 

 

Táto poľovačka i beztak mala trochu bizarnú charakteristiku kvôli predpovedi ktorá ju predchádzala, ale Zoli stále dokázal zvyšovať komédiu okolností. Predtým ako sa pustili pohnúť s diviakom, vyčítavo poznamenal:

 

 

 

 

- Evka, ale povedal som ti aby si strieľala, keď bude na zásype! Povedz mi, ako to teraz vytiahneme z toho bezdného bahna?

 

 

 

 

Bol to na kukurici vykŕmený päťročný samotár. Kly mal blízko bronzovej medaily.

 

 

 

 

Bohužiaľ ten veselší koniec poľovačky som si nemohla užiť. Kvôli našim poľovným psom, vlastne kvôli ich nepretržitému štekaniu je nemožné alebo aspoň veľmi nepríjemné spracovávať divinu, takže páni ma vyložili z auta doma a vzali moju korisť inde. Bol to mizerný pocit, dobre si pamätám že aj slzy mi vyhŕkli nad mojím smutným osudom.

 

 

 

 

Keď otecko zaspal, naliala som si pohár dobrého vína, posadila sa na dvor a pod nekonečnou nebesou Božiou v spoločnosti rastúceho mesiaca a nespočetných hviezd si pripomenula každý okamih šťastného popoludnia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Autor: Eva Hívešová

 

 

počet zobrazení: 201
počet hlasov: 3
kategória: poľovačka
 

Aký je dôvod vášho označenia za nevhodný?