Majestátny mesiac na oblohe a čerstvo napadnutý sneh urobili svoje. Viditeľnosť bola doslovne ako cez deň a myšlienka uloviť prefíkanú líšku nebola nereálna. Po potrebnom telefonáte som nahádzal na seba haldy oblečenia a pretože bol mrazivý decembrový „deň", moja chápavá manželka mi pribalila aj trošku „čajíčku".
30-40 cm vrstva nového ľahkého snehu s pevným podkladom nedávala kroku moc zabrať a tak som už po 3/4 hodine sedel vo vopred upravenom trnkovom kríku. Koncert strák po chvíli zanikol a následne som už voľným okom pozoroval kľudne sa popásajúcu srnčiu na bobuľovinách asi 90 metrov odo mňa. Líšku som zaregistroval až po chvíli, keď mi zdvihnuté a nasmerované hlavy srnčej prezradili, že tam nie sme sami. Čiarujúc a špacírujúc sa v strmom svahu pod horou nebola ešte stále na celkom istý výstrel a tak pripravený s puskou v pohotovostnej polohe som sa rozhodol cez pery napodobniť myšičku. Líška vyštartovala ku mne tryskom ako blesk a jej obraz v puškohľade so širokým zorným poľom bol pre mňa viac ako fascinujúci. V hlbokom sypkom snehu skákala ako delfín ponad vodu a spŕška trblietajúceho sa snehu lietala na všetky strany. Do reality som sa prebral, keď 5-8 metrov predo mnou hodila prudko spiatočku a uháňala po stopách naspäť, odkiaľ prišla.                                                                                        

Win 243 zaštekal už potretí krát bezvýsledne a v zlomku sekundy mi mozog signalizoval: ako to strieľaš ty trubiroh, strieľaj, keď doskakuje - doskočí. Stalo sa. Tiahnúca puška a nitková zámerná osnova už pozorne a chladnokrvne sledovala cieľ a po doskoku som plynulo potiahol spúšť. Podarilo sa. Líška ostala na mieste v ohni a trinásta kožušina na výrobu paleta bola na svete ( aj s vlaňajšími dvanástimi ). Po poďakovaní sa a vyjadrení úcty som ešte pomerne dlho rozjímal nad nádherným zážitkom. Lesu a lovu zdar!