popis: V nášho veľkomesta na Liptov zavítal v nedeľu večer mladší brat. Bolo jasné, že ma bude lámať na pár vychádzok do lesa. „Kedy idete von, dúfam že nie na Valentína“ spýtala sa ma žienka, keď sa dozvedela o návšteve. Kul som �...V nášho veľkomesta na Liptov zavítal v nedeľu večer mladší brat. Bolo jasné, že ma bude lámať na pár vychádzok do lesa. „Kedy idete von, dúfam že nie na Valentína“ spýtala sa ma žienka, keď sa dozvedela o návšteve. Kul som železo za horúca a dohodol dve vychádzky v utorok a stredu. Neďaleko od posedu som poobede o krík priviazal polovičku bravčovej hlavy, ktorú som nechal dozrievať od piatku. Z predchádzajúcich rokov mám skúsenosti, že mierne prevoňaná bravčovina líšky veľmi zaujíma. Na zotmení sme zasadli na posed. Líška prebehla lúkou krátko po šiestej, ale vo veľkej vzdialenosti a rýchlo. Bravčovinu zjavne ešte nezacítila. Tak sme pokukali na dve čriedy vysokej, zhodnotili rýchlosť dvoch zajačikov a išli domov. „Vybehneme aj zajtra?“, nenápadne ma prehovára brat, nabudený prebehnuvšou líškou. „Žienkou už mám spracovanú, jasné že pôjdeme“, ja mu na to. Tento krát už v trojici aj s Mirom sme vykročili opäť k posedu na Nivách. Okolo posedu som rozhodil pár hrstí psích granúl a na mrchovisko dal kostičky z morky. Posed je pre dvoch veľmi pohodlný. Ale trom naobliekaným chlapom bol veru tesný. Ale dobrých ľudí sa veľa zmestí, tak sme sa zmestili aj my. „Ak by som išiel strieľať, natlačíš sa na Mira, aby som mal viac miesta“, dávam pokyny bratovi, ktorému zostalo miesto v strede. Situácia na lúke pred posedom bola viac menej identická ako deň predtým. Šprintujúce zajace, popásajúca sa vysoká a pred šiestou v diaľke prebehla líška. My s Mirom sme zvyknutí, že nie každý deň sú Vianoce, ale brat bol z toho zjavne nervózny. „Do koľkej môžeme posedieť?“, vyzvedá. „Slnko zapadá o piatej, tak do siedmej môžeme poľovať“. O pol siedmej vyšla z Uhliska druhá líška. Hodnú chvíľu sa motkala vo veľkej vzdialenosti, ale nedarilo sa jej chytiť nejakého hlodavca. Usúdila, že je to zbytočná námaha a tak sa rozhodla skontrolovať mrchovisko. Zjavne na ňom nebola prvý krát. Nachystal som si flintu do okna a čakal, kedy príde na brokovú vzdialenosť. Darmo som brata inštruoval, aby sa natlačil na Mira. Všetko musel vidieť a natlačil sa na mňa. Bročky nie sú také háklivé na zamierenie tak som ho nechal. Pri mrchovisku je trnkový krík. Od posedu je to 30 m. Keď sa líštička ocitla na jeho úrovni vystrelil som. Padla ako kapec. Pár krát hodila chvostom a po chvíli sa celá odhodila do trnkového kríku až nám zmizla z dohľadu. „Máme ešte 15 minút, posedíme, či náhodou z druhej strany niečo nevyjde“, pozerajúc na hodinky hodnotím situáciu. Po piatich minútach ma nedočkavý brat drgá, „Poďme ju už pohľadať? Aby náhodou neušla ďaleko“. Skúsený Miro mu vraví, “Bola to dobrá rana, tá ďaleko neodbehne“. „Na pár minútach nezáleží, ideme ju pohľadať“, ukončujem debatu. Líška sa od nástrelu odhodila ani nie tri metre. Vtiahla sa medzi trnky a krík šípovej ruže. Čakal som, že niektorý so sprievodcov sa chytí iniciatívy a vytiahne ju. Tak dlho meditovali, až som dal bratovi flintu a štvornožky sa vnoril do porastu. Bez ujmy som vytiahol líštičku a pripravil ju na fotenie. Nebola to líška, ale lišiak. Pekne osrstený a guľatý. Zjavne netrpel nedostatkom. Keďže som nemal so sebou váhu zobrali sme ho domov. „Ten bude mať aspoň 15 kg“, mudruje brat. Zjavne nemá skúsenosti o veľkosti našich líšok. Keď som ho poťažkal tiež sa mi zdal ťažší. Váha nakoniec ukázala iba 5,77 kg. „Tak ty nebudeš medailový, ale za kalíšok si aj tak zaslúžime“, pozývam spoločníkov do dielničky. Hodnú chvíľu sme ešte debatovali a veru nezostalo pri jednom. zobraziť celý popis