popis: Dva týždne dovolenky pri mori to nie je pre mňa to pravé orechové. Obzvlášť keď som nútený aj letieť lietadlom. Pre pokoj v rodine to však treba vydržať. A tak som vydržal aj ja. No už v deň návratu som mal v úmysle vyraziť na no...Dva týždne dovolenky pri mori to nie je pre mňa to pravé orechové. Obzvlášť keď som nútený aj letieť lietadlom. Pre pokoj v rodine to však treba vydržať. A tak som vydržal aj ja. No už v deň návratu som mal v úmysle vyraziť na nočnú, veď bol piatok a za dva dni mal byť spln. Zvítanie so susedovcami sa však neplánovane pretiahlo a tak som horu vynechal. V sobotu som mal službu pri strážení kukuričných polí. Obišli sme s Mirom polia, vyhnali dvoch diviakov k susedovcom, a šesť kusov vysokej pre zmenu na našu stranu. Pred polnocou sme skončili a cestou domov som dostal nápad obzrieť pšeničné strnisko pod starým lomom vápenky. Z cesty sme videli dve čriedy diviakov. Dokopy ich bolo hádam aj dvadsať. Keďže sme neboli zapísaní v knihe návštev revíru, pobrali sme sa domov s tým, že zajtra si na nich posvietime. V nedeľu večer sme zaujali naše osvedčené miesto na okraji poľa, pri rieke. Na strnisko vyšla najprv vysoká, okrajom poľa prebehla líška a nakoniec priamo ku nám sa pripásla srnka. Pred jedenástou strnisko ožilo. Vysoká znervóznela a pobrala sa do krovín. Za chvíľu sa už na strnisko začali trúsiť diviaky. Dva väčšie kusy, tri prasiatka a jeden menší lanštiak. Popásali sa však na opačnej strane poľa tesne pri jeho kraji. Mesiac bol silný a akosi sa im nechcelo na osvetlené priestranstvo. Sediac na trojnožke s lakťami zapretými do kolien som pokusne zamieril. Bodka sa veru trochu triasla po lanštiakovom tele. Na vzdialenosť 100 metrov by som ho aj trafil, ale načo riskovať poškodenie diviny. Veď aj zajtra príde noc. Pred polnocou sa diviaky dopásli a zatiahli do krytu. Druhú aj tretiu noc sa situácia opakovala iba s malým rozdielom. K prvej čriede sa pridala aj druhá, ktorú tvorilo šesť lanštiakov. Opäť som skusmo zamieril, ale nebolo to ono. A vtedy som si spomenul, že už niekoľko rokov mám niekde doma odloženú streleckú rozkladaciu palicu, z ktorej sa dá urobiť pekná rázsocha. „Takto to nepôjde, musíme diviakov dostať bližšie“, plánujem utorkovú poľovačku. „Diviak neodolá kukurici, skúsime ich dostať na maškrtné jazýčky“, kujem plány. Zhodou okolností neďaleko pokosili kukuričné pole. Nazbierali sme do vreca popadané klasy a pred našim obvyklým stanovišťom sme z nich vo vzdialenosti 40 m urobili vnadiaci pás. Klasy sme nariedko porozhadzovali aj pri vzdialenejšom okraji poľa. O ôsmej sme zasadli na sedačky a netrpezlivo čakali, či zaberie naša finta. Miro vytiahol mentolky a tak sme si čas krátili cmúľaním. Rozprávať už nebolo o čom. Za štyri noci sme si všetko možné povedali. Niečo aj dva krát. V lesíku za poľom sem tam praskol konárik, ale aká zver to mala na svedomí sme nevedeli. Krátko po deviatej na strnisko vyšla vysoká. Tri jelenice, tri jelenčatá a biedny špicer. Ledva sa dali rozoznať pučnice, či miniatúrne parožky. Vysoká má dobrý nos a okamžite zavoňala kukuricu. „Tie nám všetko zožerú“, lamentuje Miro. „Hodím po nich skalu?, pýta sa a už okolo seba macia a hľadá nejakú akurátnu. „Len ty nič nehádž, už idú aj diviaky“, ja mu na to. Kukurica samozrejme zavoňala aj diviakom. Dve svinky, tri prasiatka a lanštiak sa vynorili z neďalekej húštiny a pomaly sa pobrali za kukuričnou vôňou. Vysoká sa zomkla bližšie k sebe. Chvíľu to vyzeralo na pretláčanie sa. K prvej čriede diviakov sa však pridala partia šiestich lanštiakov. Diviaky mali navrch. Vysoká, nie moc ochotne sa pobrala popásať na opačnú stranu poľa. Postup diviakov bol jednoznačný, smerovali presne tam, kde som ich chcel mať. Sediac na trojnožke som si pripravil rozkladaciu palicu a do rázsochy som vložil springfielda. Keď sa diviaky roztrúsili po kukuričnej návnade vyhliadol som si jedného z trojice lanštiakov, čo sa kŕmili trochu bokom, a čakal, kedy ukáže uško. Diviak sa pekne natočil a uško ukázal. „Strieľam po treťom zľava“, šepkám Mirovi, aby sledoval ako sa po rane bude správať zver. Diviaky po výstrele razom zmizli v krovinách. „No ako Miro, leží?, kladiem obligátnu otázku. „Ja ti neviem Pali, mne sa zdá že si dobre netrafil. Síce podskočil, ale asi odbehol“, stresuje Miro. „To nie je možné, veď som zreteľne počul plesknutie strely na telo diviaka“, nedám sa. Beriem do ruky ďalekohľad a skúmam nástrel. „Nie je tam tmavší fľak?“, pýtam sa Mira. Pole nie je úplne rovné, je mierne zvlnené a sú tam aj vyjazdené koľaje. „Nie som si istý, poďme to skontrolovať“, uzaviera Miro debatu a už sa hrnie na pole. Keď sa blížime k miestu, kde by mal diviak ležať, počujem šuchot. Boli to posledné trhané pohyby zhasínajúceho diviaka. Chvíľu sme počkali, nech v pokoji zhasne. „Myslíš, že sa nevrátia?“, pokúša Miro. „Noc je ešte mladá, odtiahneme diviaka k nášmu stanovišťu a môžeme chvíľu ešte počkať“, súhlasím. Keď diviaky ani po pol hodine neprišli, tak sme poľovačku ukončili. Miro pripravil zálomky a ja som išiel po Ladu 4x4. Pri jej svetlách sme diviačikovi vzdali patričné pocty, spravili pár fotografií a ošetrili úlovok. Lanštiak nebol veľký, zmestili sme ho bez problémov do kufra Lady. Keďže bola teplá noc, bolo nutné diviaka okamžite rozobrať. Pri rozoberaní sme našli miesto vstrelu. Diviak bol strelený tesne za ucho. Strelecká palica sa teda dokonale osvedčila. „Čisté mäso“, zhodnotil zásah Miro. „S tou palicou budeme musieť chodiť častejšie“, dodáva. A ako to už pri rozoberaní býva, aj sme trochu smäd zahasili. zobraziť celý popis